Táto pasáž pred nás stavia nádherné cnosti kresťanského života a ukazuje, ako majú veriaci v Pána konať voči sebe navzájom zvlášť v rámci cirkvi, ale tiež i voči ľuďom mimo cirkvi. Potreba vzájomného znášania sa a odpúšťania nám pripomína, že v tomto živote kresťan nedosiahne bezhriešnu dokonalosť a predsa sa každé jedno milované Božie dieťa musí naplno usilovať o rast v posvätení a napredovanie v poslušnosti.

Uvidíme, ako sa konanie kresťanov odvíja od ich postavenia v Kristovi. V našom texte máme zvyčajnú Pavlovskú schému: indikatív, teda skutočnosť, ktorá platí o kresťanoch, vedie ku imperatívu, teda k príkazom, ako sa majú v novom živote správať

Vyvýšenosť Krista vidíme aj na tom, že on sám je vo v. 13 vzorom, podľa ktorého kresťania majú konať. Ako On odpustil nám ochotne a úplne vo chvíli, keď sme učinili pokánie, tak aj my máme odpúšťať ochotne a úplne tým, ktorí sa voči nám previnili, ak len kedy prídu s postojom pokánia a prosbou o odpustenie.

Spoločenstvá kresťanov si len ťažko môžu priať viac než to, aby sa v nich skutkami napĺňalo toto nádherné povolanie a takto bol Kristus vo všetkom vyvýšený.