Spasenie: Boh alebo človek?

Otázka: Kedy ovce nie sú v skutočnosti ovce?

Odpoveď: Keď sami rozhodujú, kam pôjdu a ako sa tam dostanú. Ovce sú zvieratá, ktoré žijú v stádach. To znamená, že sa presúvajú v skupinách, a keďže nie sú, jemne povedané, veľmi inteligentné, potrebujú byť vedené. Božie slovo nám hovorí, že my ľudia sme svojou vlastnou prirodzenosťou podobní ovciam. Nie sme duchovne vnímaví, čo je následok pádu človeka; akoby sa hovorovo povedalo, sme „duchovne tupí". Preto sa potrebujeme nechať viesť. Buď budeme vedení Kristom, alebo diablom, ale niekto nás viesť bude.

Toto všetko súvisí s používaním výrazu „prísť ku Kristovi", keďže iba pravé Kristove ovce Ho budú nasledovať. Zvoláva ich pán, ktorý ich vlastní. Lenže ovciam ako takým vôbec neprináleží rozhodovať, kto je ich pánom. Nepotulujú sa po poliach zahĺbené do myšlienok o tom, koho by si mali vybrať za pastiera. Naopak, sú vlastníctvom pastiera. On ich ako pán zvoláva a ony reagujú, keďže sú jeho. Kristus v Jánovi 6:37 vyhlásil: „Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne." Otec dáva Kristovi ovce. Dielo spasenia sa uskutočňuje v božstve, nie je to práca oviec a ovce ani nijako neprispievajú tomuto dielu. Ovce sú znovuzrodené a potom a iba potom odpovedajú na volanie Krista.

Existujú dva teologické termíny, s ktorými sa treba oboznámiť, aby sme lepšie pochopili, čo sa deje v procese spasenia. Prvý je Ordo salutis, t. j. „poradie spasenia", a ten druhý zase Pactum salutis alebo „zmluva vykúpenia". Jednoducho vyjadrené, Ordo salutis súvisí s poradím, v akom sme spasení. K tejto záležitosti existujú dve hlavné stanoviská.

Prvé hovorí, že hriešnik preskúma Kristove tvrdenia, uverí v ne a urobí „rozhodnutie prijať" Ho. V tej chvíli býva hriešnik oživený a stáva sa „znovuzrodeným". Všimnite si, že hriešnik vyzná Krista ešte predtým, než je oživený. Pri pohľade na toto stanovisko sa okamžite ukazujú dva hlavné problémy. Po prvé, tento model dáva ľuďom možnosť kontrolovať, kedy dôjde k spaseniu. Moc nad spasením presúva smerom k ľuďom. Druhý problém sa dá vyjadriť v podobe otázky: Ako je možné, že dotyčný hriešnik môže vyznať Krista bez pôsobenia Ducha svätého? Navyše, ako je možné, že osoba, ktorá je následkom pádu a hriechu zatemnená na duchu, môže dôjsť „spasenia" bez skutočného duchovného oživenia?

Dostávame sa k druhému stanovisku, ktoré vyznáva, že hriešnik je najprv oživený a až potom vyznáva Krista. Ak ste sledovali naše dokazovanie až po tento bod, potom je toto jediným možným a uspokojivým záverom, ktorý môžeme vyrieknuť, keďže bez obživujúceho diela svätého Ducha sme duchovne mŕtvi, zatvrdení a hluchí voči spaseniu. Niekto môže hneď namietnuť, že v tom prvom príklade je to predsa svätý Duch, kto priťahuje hriešnika. Ale je veľký rozdiel medzi pritiahnutím a naozajstným obživením. Prosté „priťahovanie" znamená, že neznovuzrodený človek sa pohybuje smerom ku Kristovi spôsobom podobným človeku, ktorého láka vôňa lahodného jedla. Môže nastať aj situácia, že sa nám vôňa jedla síce páči, ale aj tak nemusí samotný pokrm patriť medzi naše obľúbené jedlá, a preto ho nebudeme jesť. Na rozdiel od toho v druhom pohľade Boh milostivo povoláva tých, ktorých si zaumienil zachrániť ešte pred založením sveta, keďže sú jeho vlastní. Činí tak na svoju slávu a zadovažuje si tak ľud, ktorý sa bude volať podľa jeho mena. Preto musíme dôverovať tomuto milosrdnému Bohu, ktorý vie viac než ktorýkoľvek človek.

Druhý spomenutý pojem bol Pactum salutis. Je to zmluva medzi Kristom a tými, ktorých Mu dal Otec. Keďže neslúžime Bohu, ktorý by „bol vždy o čosi pozadu za vesmírom", je to zmluva uzavretá v rámci božstva ešte pred stvorením fyzického vesmíru. Principiálne táto zmluva nemôže byť zrušená a ani zmenená nijakým spôsobom. Je teda zaručené, že tí, ktorých Kristus prišiel zachrániť, budú spasení a zotrvajú až do konca. Navyše, títo všetci dostávajú tzv. pripočítanú spravodlivosť, ktorá je navždy ich.

V jednoduchosti to vyjadríme tak, že podľa zástancu slobodnej vôle človek „Ježiša prosí, aby vošiel do jeho srdca", a Kristus potom dobrotivo odpovie na toto pozvanie. V reformovanom modeli je hriešnik, naopak, najprv oživený a potom nastáva vyznanie viery. V tomto prípade Boh ani na okamih nestráca kontrolu počas uskutočňovania svojho najväčšieho plánu. V prvom chápaní zostáva konečné rozhodnutie v rukách ľudí, ktorí ako náš fiktívny „Lazar" sedia v hrobe a zvažujú, či vyjsť von alebo nie. Znova sa predpokladá, že ľudia sú schopní odlíšiť skutočnú duchovnú realitu od falošnej a že dokážu odlíšiť emócie od ozajstného biblického pokánia. Už sme však demonštrovali, že tí, ktorí sú „mŕtvi", nijakým spôsobom, metódou či formou nemôžu odpovedať na ponuku spasenia bez toho, aby sa pri nich najprv neuplatnila oživujúca moc všemocného Boha. Musí to tak byť, keďže sme ako ovce, ktoré sa potrebujú vrátiť k svojmu Pastierovi. Je to pastier, kto svoje ovce pozná, vyvoláva ich zo sveta a ukazuje im cestu domov.

Pripodobenie k ovci a pastierovi je jasne predstavené v desiatej kapitole Jánovho evanjelia. V 22. verši sa dozvedáme, že práve v tom čase sa koná slávnosť obnovenia chrámu. Židia využívajú túto príležitosť na to, aby sa zhromaždili okolo Ježiša a vytiahli z Neho odpoveď, či je alebo nie je tým zasľúbeným Mesiášom. Ako dlho ich ešte bude držať v napätí? Ježišova odpoveď je viac ako pozoruhodná. Je úplne zdrvujúca. Oznamuje tam prítomným Židom, že už im povedal pravdu o svojej identite, ale oni Mu neveria. Prečo Mu neveria? Je to preto, že ešte celú záležitosť dostatočne nepreštudovali? Alebo by stačilo, aby odložili výhovorky a vzdali sa svojich pyšných ciest? Či je to vari tým, že ešte dostatočne nepočuli evanjelium? Nie, dôvod znie: „nie ste z mojich oviec".

Myšlienka tohto textu nespočíva v tom, že síce títo Židia teraz Jeho ovcami nie sú, ale raz sa nimi možno stanú. Dôraz je tu na tom, že nikdy Jeho ovcami ani neboli. Oni nie sú „Jeho ľud", nikdy nepochopia posolstvo evanjelia a budú zavrhnutí pre svoje vlastné hriechy. Takže sa tu u samotného Ježiša stretávame s veľmi konkrétnym vyjadrovaním týkajúcim sa toho, že existujú aj takí, ktorí nikdy neboli a ani nebudú Jeho ovcami. A naopak, sú aj takí, ktorí sú Jeho ovcami a navždy nimi zostanú.

Hneď v ďalšom verši (verš 27) nám Ježiš hovorí: „Moje ovce čujú môj hlas, a ja ich znám, a nasledujú ma, a ja im dávam večný život." Všimnite si, že sú to Jeho ovce. On im dáva večný život. Kristus a iba Kristus má moc oživiť. Ovce počujú Jeho hlas, pretože ich Otec odovzdal Kristovi ešte predtým, než započal čas.

Spasenie nie je otázkou pokusu a omylu. Kristus nevykonal „všetko, čo len mohol", aby teraz dúfal, že to dobre dopadne. Kristus neponúka spasenie ako pekne zabalený darček, aby ním pritiahol hriešnika ako v prípade nočného motýľa a lampy. Ježiš je kapitánom lode. Povoláva, obživuje a zachováva. Preto sa musia ovce so všetkými svojimi potrebami obracať len k Nemu.

Keď evanjelikáli hovoria o ponuke evanjelia, až príliš často ju prezentujú romantickými výrazmi. Vidia bezútešného Ježiša ako plače nad hriešnikmi z túžby, aby k Nemu prišli, vystiera svoje ruky smerom k ľuďom zo sveta, ktorí prechádzajú pomimo, a prosí ich, aby „Ho prijali". Písma však nikde neopodstatňujú takéto chápanie. Neslúžime len čiastočne zvrchovanému či nemohúcemu Spasiteľovi. Ježiš prišiel znovu získať ľudí, ktorí boli stratení. Získal si pre seba zvláštny ľud, a preto zaň zomrel, iba zaň.

A čo všeobecné volanie evanjelia? Po prvé, spolu s reformátormi vyznávame, že je to úprimné Božie volanie. Lenže mnohí neprídu. Samozrejme, môžete reagovať: „Veď nie sú ‚vyvolení. Tak čo iné sa dá čakať?" Ale Písma jasne hovoria, že práve náš vlastný hriech nám bráni prísť, a že neveriaceho odsúdi do pekla jeho hriech. Častokrát od mnohých kazateľov počúvame, že v skutočnosti Boh nikoho nechce poslať do pekla. Dokonca hovoria, že Boh nikoho neuvrhne do pekla, lebo ľudia sa tam pošlú sami. Drahý priateľ, toto zneucťuje svätého Boha a nášho Pána Ježiša Krista! Len Boh sám zachraňuje a Boh aj skutočne odsúdi hriešnikov do pekla! Prečo? Kvôli ich hriechom.

V Matúšovi 11:28 čítame o tom, čo cirkev označila ako „veľké pozvanie". Existuje vychýrená maľba od Blocha, ktorá vykresľuje tento verš. Zobrazuje Krista s vystretými rukami a apoštolov, ako sa držia jeho rúcha. Takýto obraz má na mysli väčšina kresťanov pri čítaní tohto verša. Skutočne to aj je nádherný obraz. „Poďte ku mne", hovorí náš Pán, „všetci, ktorí pracujete a ste obtiažení, a ja vám dám odpočinutie." Kristus tu zaiste volá na všetkých, keďže zomrel za všetkých, však? Ale musíte sa vrátiť o jeden verš späť, aby ste správne pochopili kontext. Prosíme čitateľa, aby ho preskúmal veľmi pozorne: Všetko mi je vydané od môjho Otca, a nikto nezná Syna, iba Otec, ani Otca nezná nikto, iba Syn a ten, komu by Syn chcel zjaviť.

Je očividné, že konečnú kontrolu nad zjavením duchovnej pravdy hriešnikovi má Ježiš, ktorý jediný obživuje srdce. Navyše, tento text jasne ukazuje na to, že evanjelium je skryté väčšine ľudí tohto sveta. Na základe čoho Ježiš „zjavuje Otca"? Vyjadrené jednoducho, zjavuje Otca tomu, „komu chce". Nevieme, prečo Ježiš niekoho vyberie a niekoho nie, a ani to nemôžeme vedieť. Táto otázka sa znova dotýka nášho chápania „férovosti". Čo je „férové" u Boha, nemusí sa vždy zdať „férové" aj nám. Avšak Boh je spravodlivý a bezchybný vo všetkých svojich súdoch.

„…neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji…" V tomto texte sa nepíše o Ježišovi, ktorému zvlhli oči nad neveriacim svetom. On sa modlí za veriacich, ktorí sa nachádzajú v neveriacom svete. Jeho pozornosť sa sústreďuje na duchovnú bezpečnosť vyvolených a nie na zástup zavrhnutých hriešnikov.

Musíme pamätať na to, že evanjelium, ktoré sa zvestuje, budú „počuť" len vyvolení. Aj nevyvolení budú počúvať mnoho kázní, a dokonca môžu dospieť do bodu, keď dokážu presne sformulovať evanjelium, lenže znovuzrodenie je o niečom inom. Pre nevyvolených je evanjelium skryté. Nedokážu ho ani pochopiť a ani naň odpovedať.

V trinástej kapitole evanjelia podľa Matúša učeníci prichádzajú k Ježišovi s otázkou, prečo hovorí v podobenstvách (verš 10). Ježiš im hovorí: „Vám je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva, ale tamtým nie je dané." Z toho je znova zrejmé, že zjavne existuje skupina, ktorej je „dané", a skupina, ktorej je evanjelium skryté. Skutočnosť, že Kristus hovorí v podobenstvách znamenala v danom historickom kontexte toľko, že na izraelský národ prišiel súd, pretože odmietol Bohom poslaného Mesiáša. Na poli všeobecnej soteriológie je „ohluchnutie" hriešnika súdom nad neveriacim svetom, svetom, ktorý je naplnený hriechom a odmieta evanjelium života.

V 16. verši tej istej kapitoly hovorí Ježiš učeníkom: „Ale vaše oči sú blahoslavené, že vidia, a vaše uši, že čujú." Ako to, že sú schopní „počuť"? Je to hádam preto, že už nejaký čas strávili s Ježišom a diskutovali o otázke, či je alebo nie je Mesiášom, a dôkazy o tom sa im zdajú hodnoverné? Je to preto, že sa do tohto sveta narodili ako vysokovyvinuté duchovné bytosti, ktoré majú citlivejšie vnímanie než bežný človek? Keď apoštol Peter v Matúšovi 16:16 vyhlásil, že Ježiš je: „… Kristus Syn živého Boha", odpoveď nášho Pána už nemohla byť jednoznačnejšia: „telo a krv ti toho nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach."

Je to Boh, ktorý otvára oči. Je to Boh, ktorý zjavuje duchovné pravdy. Najdôležitejšie je, že vyberá Boh, a nie človek (Ján 15:16). Pokiaľ nedospejeme na miesto, kde tomu úplne uveríme, ešte stále celkom nechápeme evanjelium a dá sa povedať, že ešte naplno nemilujeme Krista. Lebo ak v konečnom dôsledku volí človek a nie Boh, potom sme zbožštili človeka a na trón sme posadili ľudskú vôľu. Biblia nám opakovane oznamuje, že naša vôľa je úplne zotročená hriechu. Naším Pánom je hriech a my ľudia svoje obľúbené hriechy milujeme, pestujeme a ochraňujeme. V temných zákutiach našej duše sa nachádzajú hriechy, o ktorých si naivne myslíme, že Boh o nich nevie. Aj preto sme si zvykli v nedeľné ráno „nahodiť" najmilšiu tvár, domnievajúc sa, že sa nám podarilo každého oklamať. Avšak Božie skúmajúce svetlo pravdy preniká oknom našej bytosti a zbavuje naše svedomie svojho povrchného tienidla.

- Joseph M. Bianchi - BOH sa rozhodol zachrániť, 9. kapitola, Vydavateľstvo ORDO SALUTIS, <http://www.ordo.sk>