Milá sestra

Oslovil ma Váš list uverejnený v poslednom čísle časopisu Zápas o dušu (67, str. 45). Kresťanská láska ma povzbudzuje k tomu, aby som Vám, tým čo som prijal od Pána, pomohol. Aj ja som sa pred niekoľkými rokmi stretol s učením o sobote. Moja sesternica sa stala jednou z nich. Veľa som sa s ňou rozprával a rovnako aj s niekoľkými ďalšími. Klasický prístup Adventistov je vzbudiť u človeka strach, že nedodržiava a porušuje štvrté prikázanie a svätení siedmeho dňa. Pokúsim sa vám poukázať na to, že sa vôbec nemusíte báť, keď nedodržiavate sobotu podľa Adventistov. Argumenty zoradím v poradí od jednoduchších k tým hlbším tykajúcich sa podstaty soboty.

1) Šabbat a sobota nie je to isté

V slovenčine a češtine sa šiesty deň týždňa podľa nášho kalendára a siedmy deň podľa židovského kalendára označuje slovom sobota. V angličtine je však tento deň nazývaný Saturday (po planetě Saturn, pozn. ZOD), čo je dosť vzdialené od hebrejského slova šabbat, ktoré znamená odpočinok. V anglicky hovoriacich krajinách teda Adventisti majú šabbat, teda deň odpočinku v Saturday. Ostatní kresťania v tých krajinách zase majú šabbat v nasledujúci deň, teda v Sunday (v den Slunce, pozn. ZOD). Analogicky v našich krajinách majú Adventisti šabbat v sobotu a ostatní kresťania majú šabbat v nedeľu. Pozrime sa presne, ako začína štvrté prikázanie. Dekalóg je v Biblii na dvoch miestach: 2. Moj 20:1-17 a 5. Moj 5:6-21. V 2. Moj 20:8 je napísané: zakor et-jom hašabbat. Zakor znamená pamätaj, et je predložka dávajúca nasledujúce slovo do akuzatívu, jom znamená deň, hašabbat je slovo šabbat spojené s určitým členom ha, ktorý sa však vzťahuje na celý výraz deň šabbatu a slovo šabbat znamená odpočinok. V 5. Moj 5:12 je napísané šamor et-jom hašabbat, teda rozdiel je iba v slove šamor, ktoré znamená zachovávaj. Obe verzie prikázania teda spolu tvrdia, že je potrebné zachovávať a pamätať na ten deň odpočinku (jom ha šabbat). Určitý člen poukazuje na to, že v čase dávania zákona bol už deň šabbatu Izraelom známy. Hospodin im ho ustanovil ešte predtým, ako prišli k hore Sinaj. Hovorí o tom 16. kapitola 2. knihy Moj., kde sa dozvedáme, ako Hospodin dal Izraelcom mannu, ktorá padala z neba šesť dní, pričom na šiesty deň padlo dvojnásobné množstvo manny ako zvyčajne, aby boli zásoby na siedmy deň, kedy Izraelci nemali zbierať mannu, ale mali mať deň odpočinku.

• „Pozrite sa, Hospodin vám dal deň sviatočného odpočinku, preto On vám dáva v šiesty deň chlieb na dva dni, nech každý zostane doma, v siedmy deň nech nevychádza zo svojho miesta. A tak siedmeho dňa ľud zachovával sviatočný pokoj.“ (2. Moj 16:29-31)

Štvrté prikázanie hovorí o tom, že človek ma šesť dní pracovať a siedmy má odpočívať, zasvätiť, teda oddeliť ho pre Hospodina. Toto však dodržiava aj ten, kto má šabbat (teda odpočinok) v Nedeľu. Aj on predsa šesť dní predtým pracoval a siedmy odpočíva. Prikázanie predsa nehovorí o tom, ktorý deň ako taký má byť dňom odpočinku, ale hovorí o tom, že deň odpočinku má nasledovať po šiestich pracovných dňoch. Apoštol Pavol píše:

• Niekto súdi, že jeden deň je viac ako druhý, iný zase súdi, že všetky dni sú rovnaké. Len nech je každý úplne presvedčený o svojom. Kto zachováva niektorý deň, Pánovi ho zachováva, a kto nezachováva niektorý deň, Pánovi ho nezachováva... (R 14:5-6)

Adventisti súdia, že práve sobota je ten významný deň, iní kresťania považujú za najdôležitejší deň nedeľu a zase ďalší kresťania považujú všetky dni za úplne rovnaké. Pavol tu neurčuje, čo je správne, ale zdôrazňuje, aby bol každý úplne presvedčený o svojom, ale zakazuje v tomto bode súdiť iných:

• Čo teda súdiš brata (R 14:10)

Nemáme teda právo súdiť Adventistov za to, že šabbat majú v sobotu, ale máme právo sa ohradiť, ak nás súdia za to, že nemáme šabbat v sobotu. Teda za to, že sobotu nesvätíme v sobotu, ale v iný deň.

2) Požiadavky Nového zákona

Nový zákon nikde nežiada od kresťanov, aby siedmy deň týždňa (podľa židovského kalendára) považovali za deň šabbatu a teda, aby tento deň svätili. Pán Ježiš síce dodržiaval šabbat podľa Mojžišovho zákona, ale svojim nasledovníkom to neprikázal. Zatiaľ čo Starý zákon je plný rôznych napomenutí týkajúcich sa šabbatu, v Novom zákone nie je ani jedno. Na tento argument Adventisti odpovedajú tvrdením, že zachovávanie šabbatu v 7. deň týždňa bolo pre kresťanov také samozrejmé, že nepotrebovali zvláštne napomenutia. Je však zvláštne, že pre Židov, ktorí mali šabbat vyslovene prikázaný, a jeho zachovávanie bolo jedným z najdôležitejších prvkov ich viery (2. Mojžišova 31:12-18), bolo napriek tomu znovu pripomínane svätenie šabbatu. To pripomínanie bolo nutné, pretože Židia mnohokrát šabbat nedodržiavali a znesväcovali ho. (Jeremiáš 17:19-27, Izaiáš 56:2 a 58:13-14, Nehemiáš 13:15-19). Ak by Pán Boh žiadal, aby kresťania dodržiavali šabbat tak ako Židia, tak by to apoštolovia museli zdôrazňovať najmä tým kresťanom, ktorí pochádzajú z pohanov. Oni totiž šabbat predtým nepoznali. Prvá cirkev mala veľký problém s obriezkou, čo bolo tiež ustanovenie, ktoré Pán Boh - s rovnakou vážnosťou ako šabbat - nariadil zachovávať Izraelcom pod hrozbou smrti na veky (1. Mojžišova 17:7-14). Kvôli tomu sa zvolal apoštolský konvent, ktorý skúmal, čo je záväzné pre kresťanov z pohanov. Konvent sa uzniesol na nasledujúcom stanovisku:

• ... Apoštolovia a starší bratia posielajú pozdrav bratom, ktorí sú z pohanov a bývajú v Antiochii, Sýrii a Cilícii. Keďže sme počuli, že niektorí z nás, hoci sme im to nekázali, znepokojili vás svojimi rečami a poplietli vám mysle, jednomyseľne sme uzavreli poslať vám vybraných mužov s naším milovaným Barnabášom a Pavlom, mužmi, ktorí životy nasadili pre meno nášho Pána Ježiša Krista. Poslali sme teda Júdu aj Síla, a oni vám ústne oznámia to isté. Zaľúbilo sa Duchu svätému, aj nám, neukladať vám nijakého iného bremena okrem týchto nevyhnuteľných vecí: aby ste sa zdržiavali mäsa modlám obetovaného, krvi, mäsa zo zaduseného a smilstva. Ak sa týchto vecí budete chrániť, dobre urobíte. Majte sa dobre. (Sk 15:23-29)

O dodržiavaní šabbatu teda vôbec nebola reč. Prví kresťania neboli dokonalí a v epištolách môžeme čítať veľa napomenutí a pokarhaní. Napríklad Efežania sú varovaní pred klamstvom (9. prikázanie), hnevom (6. prikázanie), krádežou (8. prikázanie), smilstvom (7. prikázanie), opilstvom, lakomstvom (1. a 10. prikázanie) i neposlušnosťou voči rodičom (5. prikázanie). Prečo však nie sú varovaní pred znesväcovaním šabbatu? Ak ich Pavol nepovažoval za takých zrelých, aby ich nemusel varovať pred smilstvom, čo je ohavná vec pred Bohom, prečo ich tiež nevaroval pred nedodržiavaním šabbatu, čo je podľa Adventistov závažný priestupok. Práve naopak, Pavol vyčíta Galaťanom:

• Teraz však, keď ste poznali Boha, alebo skôr keď Boh poznal vás, ako sa môžete vracať zase k mdlým a biednym živlom, ktorým znovu chcete slúžiť? Dni zachovávate, aj mesiace aj sviatočné obdobia, aj roky. Bojím sa o vás, či som sa nadarmo nenamáhal pre vás. (Ga 4:9-11)

Galatskí uverili falošným apoštolom a začali ako nutnú vec k spáse vnímať nielen obriezku, ale aj zachovávanie židovských sviatkov, z ktorých najdôležitejší bol šabbat. Pavol im to však vytýka. V prvej časti som spomínal, že nemáme Adventistov súdiť za ich presvedčenie o sobote. Ale v momente, keď niekto začne tvrdiť, že dodržiavanie soboty je nutné ku spáse, teda že viera v Krista nestačí, treba ich tvrdo napomenúť. Rovnako aj v prípade tvrdenia, že prejavom pravej viery je svätenie soboty, z čoho nutne vyplýva, že ten, kto nedodržiava sobotu, nie je spasený. Práve Galaťanom napísal Pavol, čo je ovocie pravej viery - ovocie ducha. (Ga 5:22)

Na záver tejto časti sa ešte pozrime na slová Pavla z listu Kolosenským, ktoré sú veľmi povzbudzujúce a ku ktorým sa v ďalšej časti ešte vrátime:

• Nech vás teda nikto neposudzuje ani pre jedenie a pitie, ani pre sviatky, novomesiace alebo pre soboty, veď sú ony len tieňom budúcich vecí, ale telo je Kristovo. (Ko 2:16)

Toto je slovo útechy pre všetkých, ktorí trpia výčitkami svedomia kvôli tomu, že boli znepokojení, možno aj inými obvinení.

3) Prvý deň týždňa

(Následující je argumentace nedělních a mnohých reformovaných sabatistů jak je vysvětleno v předcházejícím článku. pozn. ZOD)

Pán Ježiš bol v prvý deň po sobote, teda v prvý deň týždňa podľa židovského kalendára vzkriesený z mŕtvych (J 20:1, Lk 24:1, Mt 28:1, Mk 16:9). Ktorý deň je pre kresťanov významnejší? Veľkonočná sobota (7. deň týždňa), alebo veľkonočná nedeľa (1. deň týždňa). Ustanovenie dňa šabbatu je odôvodnené nasledovne:

• Pamätaj, že si bol sluhom v egyptskej krajine a Hospodin, tvoj Boh, vyviedol ťa odtiaľ mocnou rukou a vystretým ramenom. Preto ti Hospodin, tvoj Boh, prikázal zachovávať deň sviatočného odpočinku. (5. Moj 5:15)

Počas šabbatu si Židia mali pripomínať vyslobodenie z Egypta, a tak si uvedomovať, aký veľký a mocný je ich Boh, ako veľmi ich miluje. Podstatou šabbatu nebol samotný odpočinok od práce, ten iba umožňoval, aby sa mysle Izraelcov upriamili na Hospodina. Vyvedenie z Egypta bolo pre Židov ústredným bodom v dejinách Božieho konania s nimi. Tento Boží zachraňujúci čin si mali pripomínať každý siedmy deň počas šabbatu, ale okrem toho raz ročne svätili ich najväčší sviatok - paschu Hospodinovu (židovská veľká noc), ktorý ukazoval na vyslobodenie z Egypta. Pre kresťanov je kľúčovou udalosťou dejín vzkriesenie Pána Ježiša Krista. Pre kresťanov je udalosť veľkonočnej nedele dôležitejšia ako to, čo pripomínal aj veľkonočný šabbat v siedmy deň týždňa. Vyslobodenie Izraela z moci Egypta je predobrazom oveľa dôležitejšieho vyslobodenia človeka z hriechu. Adventisti proti tomuto argumentu poukazujú na význam Veľkého piatku, pýtajúc sa, prečo sa potom nesvätí piatok? Apoštol Pavol píše:

• Ak Kristus nebol vzkriesený, daromná je vaša viera, ešte vždy ste vo svojich hriechoch. (1 Kor 15:17)

Kristovo vzkriesenie dalo zmysel Kristovej smrti:

• vydaného pre naše hriechy a vzkrieseného na naše ospravedlnenie. (R 4:25)

Vzkriesenie dokazuje, že Boh prijal Kristovu obeť. Táto kľúčová udalosť dejín spásy sa stala v prvý deň týždňa, ktorý sa stal kresťanským dňom šabbatu, keď sa cirkev zhromažďuje, aby slávila vzkriesenie Pána Ježiša. Robila to aj prvá cirkev, o čom svedčia dve miesta v Novej zmluve. Apoštol Pavol píše Korinťanom:

• Nech každý z vás každú nedeľu (v iných prekladoch v prvý deň týždňa) odloží, čo mohol usporiť, aby sa zbierky nekonali práve vtedy, keď prídem. (1 Kor 16:2)

Ešte výraznejší dôkaz sa nachádza v Skutkoch:

• Keď sme sa v prvý deň po sobote zišli na lámanie chleba ... (Sk 20:7)

Lámanie chleba je predsa večera Pánova a cirkev sa k nej zhromaždila prvý deň týždňa. V deň, ktorý sa nazýva Deň Pánov (Zjavenie 1:10). Ktorý iný deň v týždni by si zaslúžil také pomenovanie!? Pán Ježiš svojim zmŕtvychvstaním v prvý deň slávne zvíťazil a dokázal sa Pánom. Vyznanie prvej cirkvi bolo krátke, výstižné: Ježiš je Pán! Nie siedmy deň týždňa, ale prvý deň týždňa je dňom Pána Ježiša Krista, nášho Pána. Navyše aj vyliatie Ducha svätého sa uskutočnilo v prvý deň týždňa, lebo práve na tento deň pripadal sviatok Letníc (3. Moj 23:15-16; Sk 2:1-13). Nový biblický slovník poukazuje na zaujímavú skutočnosť: prvý deň v mesiaci sa nazýval deň cisárov, čo motivovalo kresťanov, aby prvý deň týždňa nazvali deň Pánov. (strana 158)

4) Odpočinok ľudu Božieho

Vráťme sa k už raz spomínaným slovám apoštola Pavla v liste Kolosenským:

• Nech vás teda nikto neposudzuje ani pre jedenie a pitie, ani pre sviatky, novomesiace, alebo pre soboty, veď sú ony len tieňom budúcich vecí, ale telo je Kristovo. (Ko 2:16)

Soboty teda boli tieňom budúcich vecí. Inými slovami boli predobrazom, predzvesťou budúcich vecí. Čo je však tou budúcou vecou?

Odpoveď nájdeme v liste Židom, ktorý sa tejto téme venuje v tretej a štvrtej kapitole. Kľúčový pojem týchto kapitol je odpočinok Boží. Židovské šabbaty ukazovali na odpočinok Hospodina po šiestich dňoch stvorenia. Takto je odôvodnené 4. prikázanie:

• ...lebo za šesť dní učinil Hospodin nebesá i zem, more i všetko čo je v nich, a siedmeho dňa odpočíval, preto Hospodin požehnal deň sviatočného odpočinku. (2. Moj 20:11)

Autor listu Židom zvestuje úžasnú vec:

• Lebo do odpočinku vchádzame my veriaci... (Žd 4:3)

Ten, kto uverí v Pána Ježiša, vchádza do odpočinku Božieho. S tým súhlasia aj známe slová Pána Ježiša:

• Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie. (Mt 11:28)

Nevera je však prekážkou vstupu do Božieho odpočinku. Ako varovný príklad je uvedená nevera Židov na púšti, kvôli ktorej nemohli vojsť do zasľúbenej zeme (4. Moj 14:20-23). Zasľúbená zem je však nazvaná aj ako odpočinutie (5. Moj 12:9). 95. Žalm spomína tú istú udalosť (neveru Židov):

• Takže som im v hneve prisahal: Nevojdú do môjho odpočinku. (Ž 95:11)

V 95. Žalme sú však dôležité slová:

• Kiež byste dnes počuli Jeho hlas! (Ž 95:7)

Je to povzdych, po ktorom nasleduje smutný príklad Židov, ktorí neposlúchali a nemohli vojsť do odpočinku (verše 8 až 11). Autor listu Židom tvrdí, že príchodom Pána Ježiša nastalo nové dnes, keď Židia stoja pred výzvou:

• Dnes, ak počujete Jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia. (Žd 4:7)

Ten hlas ich volá k viere v Pána Ježiša a tak ku vchádzaniu do odpočinku, do ktorého nepriviedol Židov Józue vtedy, keď ich priviedol do zasľúbenej krajiny (Žd 4:8). Ten odpočinok je večný život, teda, pravé poznanie Boha v Kristovi Ježišovi (Ján 17:3).

Zostáva teda odpočinok ľudu Božiemu. Lebo každý, kto vošiel do Jeho odpočinku, odpočinul od svojej práce, tak ako Boh od svojej.

Snažme sa teda vojsť do toho odpočinku, aby nikto nepadol podľa toho istého príkladu neposlušnosti. (Žd 4:9-11) Výzva vojsť do odpočinku je zrozumiteľnejšia pre Židov ako pre nás. Listy pre kresťanov z pohanov nepoužívajú také obrazy. Ale 4. kapitola listu Židom končí veľmi jasnou výzvou pristúpiť s dôverou k Pánovi Ježišovi:

• Pretože máme najvyššieho Veľkňaza, ktorý prenikol nebesá, Ježiša, Syna Božieho, pridŕžajme sa vyznania. Veď nemáme Veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, lež podobne skúšaného vo všetkom, ale bez hriechu. Pristupujme teda s dôverou ku trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas. (Žd 4:14-16)

Ten, kto uveril v Pána Ježiša, prežíva šabbat každý deň. Kalvín píše:

„Siedmy deň je deň posledný a večný, do ktorého sme snáď z časti vstúpili, keď sme uverili, predsa sme ho však plne nedosiahli. Teraz sme totiž skrze vieru začali v Bohu svoje odpočinutie a v ňom každodenne pokračujeme, ale dovŕšené bude až vtedy, keď sa naplní ono slovo Izaiášovo (Iz 66:23), v ktorom je cirkvi Božej zasľúbená sobota za sobotou, totiž, že Boh bude všetko vo všetkom (1 Kor 15:28).“

Instituce str. 134 (vydanie z 1536 v preklade F.M. Dobiáša z roku 1951)

- J. V. - čtenář ZODu -