Sprievodca znakmi, ktorými sa vyznačuje autentické obrátenie, pre tých, čo pochybujú o vlastnom spasení, a tiež tých, čo slúžia ako duchovní poradcovia. Existujú rozpoznateľné znaky toho, že nastalo skutočné obrátenie? Na základe čoho môžu hľadajúci ľudia povedať, či Boh koná dielo v ich srdci? Alebo ako môžu služobníci evanjelia posúdiť duchovný stav hľadajúceho človeka, prípadne preveriť „spôsobilosť" uchádzača o krst a členstvo v zbore?

Hneď niekoľko biblických pasáží nám prináša viacero jednoznačných znakov obrátenia, ktoré naši predchodcovia zvykli nazývať „známky milosti". Napríklad 1. Jána uvádza tieto znaky tak jasne, že biblickí komentátori opísali hlavné body tejto epištoly ako „životné kritériá". Ján dôrazne hovorí, že dozvedieť sa, či sme ho skutočne spoznali, môžeme na základe konkrétnych dôkazov (1. Jána 2:3).

Rímskym 8 takisto opisuje niekoľko evidentných znakov a prejavov obrátenia. Skutky 2 nám však vzhľadom na ľahšie zapamätanie si prejavov obrátenia a ich následné použitie v praktickom, pastoračnom kontexte ponúkajú najstručnejší a ľahko zrozumiteľný zoznam.

Ešte predtým, než sa pozrieme na tieto znamenia, mali by sme sami sebe pripomenúť, že práve naša doba odhalila akútnu potrebu nanovo na ne zaostriť. Až príliš dobre vieme, že veľká časť moderného „evanjelikalizmu" má sklon bagatelizovať hriech a pokánie a hovoriť iba o požehnaniach z evanjelia. Veľa počúvame o ľuďoch, ktorým iní pomohli prijať „kresťanský záväzok", aj keď je veľa ráz očividné, že neučili skutočné pokánie z vlastných hriechov, ba ani si ich neuvedomujú. Často vidíme, že sú ľudia presviedčaní, aby urobili okamžité „rozhodnutie" pre Krista, a hneď na to sa im dostáva uistenia, že sú spasení. Ale naozaj sa obrátili?

Čo ak osoba, ktorá urobila „rozhodnutie" pre Krista, v skutočnosti nepochopila, čo všetko obrátenie zahŕňa? Čo ak si táto osoba ponecháva tajný hriech a tým pádom nedosiahla naozajstné pokánie? Čo ak nedošlo k úplného zrieknutiu sa samospravodlivosti? Čo ak sa daný človek nestal autentickým spôsobom vďaka osvieteniu Božieho Ducha závislým iba od obete zmierenia a spravodlivosti Krista? Čo ak Boh ešte nepôsobil v tom srdci s cieľom priviesť tohto človeka k skutočnému usvedčeniu z hriechu a ku kapitulácii pred Pánom, ktoré by pramenili z hĺbky srdca?

Mnoho povrchných evanjelistov dnešných dní nedbá na žiadnu z týchto možností. To preto, že čo sa ich týka, tieto nevyhnutné zložky obrátenia musia v ich povrchnom spôsobe evanjelizácie zaujať až druhoradé miesto. Sme zaiste povinní učiť sa evanjelizácii z Božieho slova, aby sme si mohli vážiť spôsob, akým Svätý Duch pracuje v srdciach stratených hriešnikov. Dodatočné poznámky o dôležitosti týchto znakov obrátenia pre službu kresťanských pracovníkov sa nachádzajú na konci tejto brožúrky. Pristúpme teraz priamo k rozprave o dôkazoch obrátenia, ktoré sa nachádzajú v Skutkoch 2.

Sedem znakov

Detailný pohľad na veľkú zmenu v postojoch a životoch u niekoľko tisíc ľudí, ktorí sa obrátili na deň Letníc, nám prináša Lukáš prostredníctvom nádherného záznamu udalostí zapísaného v Skutkoch 2:37-38 a 41-46. „A keď to počuli, boli hlboko dojatí, až do srdca, a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: Čo máme robiť, mužovia bratia? A Peter im povedal: Čiňte pokánie, a nech sa pokrstí každý jeden z vás na meno Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov… A tak tí, ktorí ochotne prijali jeho slovo, dali sa pokrstiť… A zotrvávali v učení apoštolov a v spoločnom bratskom obcovaní a pri lámaní chleba a na modlitbách… v plesaní a v prostote srdca" (Skutky 2:37-38, 41-42, 46).

V tejto pasáži nachádzame šesť znakov milosti, ktoré sa všetky radia medzi tie najdôležitejšie. Hlboká, osobná skúsenosť týchto mužov a žien bola nespochybniteľná. V ich mysliach a srdciach nastala totálna premena, ale nebolo to ich dielo, keďže ich premenil sám Pán. Na základe tohto opisu zo Skutkov 2 získavame uistenie, že dielo milosti sa dá postrehnúť. Ak nám ide o vlastné spasenie, potom sa musíme pýtať: „Zažívame tieto znaky či dôkazy Pánovej práce na svojich životoch? Možno práve ony sú tým povzbudením, ktoré veľmi potrebujeme. Ak sme v situácii, kde potrebujeme rozoznať Pánovo dielo v živote iných ľudí, potom by sme tieto znaky mali poznať tak dobre, že si na ne kedykoľvek bez váhania spomenieme.

1 - Usvedčenie z hriechu

Osobné usvedčenie z hriechu, ktoré následne viedlo k skutočnému pokániu, je prvým prejavom milosti spomenutým v našom texte (verše 37-38). Krst sa mohol uskutočniť len potom, keď ľudia preukázali, že „boli hlboko dojatí, až do srdca" (alebo tiež „bodnutí do srdca" ako naznačuje grécky text). To znamená, že prejavili úprimné zahanbenie a znepokojenie nad svojím hriešnym životom a nefalšovanú túžbu po odpustení.

Pri rozpoznávaní, či u nejakého človeka nastal duchovný pokrok, teda hľadáme „skrúšené srdce a zdrvené", ktorým Boh „neopovrhuje" (Žalm 51). Ak máme dojem, že nastalo chladné, intelektuálne uznanie hriechu (alebo chvíľková emocionálna búrka), ktoré navyše sprevádzalo veľmi formálne alebo nedostatočné pokánie, potom sú na mieste vážne pochybnosti, či skutočne došlo k obráteniu. Pán nasycuje hladných dobrými vecami. Božie slovo hovorí: „Blahoslavení, ktorí lačnejú a žíznia po spravodlivosti." V pokání dochádza k silnému citovému pohnutiu. Naša nádej, že v srdci niekoho nastalo skutočné dielo milosti, dostáva spoľahlivý základ len vtedy, ak je dotyčný človek hlboko znepokojený kvôli hriechu a žiada si, aby ho Boh zbavil ťarchy hriechov. „Svedectvá", ktoré vôbec nespomínajú pokánie, sú mimoriadne podozrivé. Všetky tie príbehy o obrátení celebrít (často prezentované povrchne a žartovne), v ktorých obrátenie znie tak bezbolestne, nemajú tento základný prejav milosti. Počúvame príbehy, ako sa ľudia „nedokázali vyrovnať" so životom a tak poprosili Ježiša, aby prevzal ich život, výsledkom čoho je, že teraz pri nich stojí (dokonca aj na javisku) a dáva do ich (nezmenených, svetských) životov oveľa väčší úspech! Pán Ježiš Kristus sa musí stať Spasiteľom z hriechu predtým, než sa človeku stane všetkým ostatným. Myšlienka, že človek môže v okamihu „prijať Krista" len preto, že sa cíti vo vnútri trošku prázdny, je tragickým sebaklamom a ani trochu sa nepodobá na obrátenie v Biblii. Preto musíme hľadať u človeka nejaký prejav, že je skutočne usvedčený a zranený zármutkom pred Bohom a má hlbokú a naliehavú túžbu prijať odpustenie a nový život. Neočakávame, že všetci hľadajúci budú cítiť presne rovnaké hlbiny hanby a spaľujúci žiaľ, o akom čítame v niektorých životopisoch kresťanov či opisoch prebudení. Ich skúsenosť však musí obsahovať primeranú mieru zarmútenia, pokorenia pred Bohom a obmäkčenia, ktoré nastalo skrze Pánovo milosrdenstvo. Je potrebné, aby na nejaký spôsob prejavili skrúšené a zdrvené srdce, ktoré sa spolieha, že iba cez Krista Golgoty dostane zmilovanie.

Pokánie je zmena alebo tiež obrat mysle - odvrátenie sa od hriechu smerom k Bohu. Zahŕňa dve zložky - postoj k hriechu a postoj k Pánovi. Pri prvom skutočnom usvedčení z hriechu sa za vlastné hriechy nielen hanbíme, ale tiež aj strácame chuť na hriech. Túžime opustiť ho a byť iní. Navyše sa mení naše zmýšľanie o Pánovi, hľadáme ho ako jediného Spasiteľa, kapitulujeme pred ním ako vládcom nad našimi životmi.

Dnes mnoho z tých, ktorí sa vydávajú za biblických kresťanov, „zrieďuje" jasné biblické učenie o obrátení. Hovoria, že úplný rozchod so starým, hriešnym a svetským spôsobom života nie je potrebný. Tvrdia, že pokánie sa vzťahuje výlučne na zmenu zmýšľania o Ježišovi Kristovi. Akoby to nestačilo, popierajú aj to, žeby na spasenie bolo potrebné panstvo Ježiša Krista nad životom kajúcnika! Inými slovami, zrieďujú pokánie natoľko, až z neho nezostáva vôbec nič. Niet sa čo čudovať, že ich „obrátenci" ďalej kráčajú po svetských cestách a ponechávajú si svetské chute. Podľa príkladu Novej zmluvy však takéto obrátenie nie je autentické.

S istotou môžeme túto záležitosť zhrnúť takto: nijaká hanba - nijaké obrátenie, nijaké ukončenie starého života - nijaké obrátenie, žiadne oddelenie od sveta - nijaké obrátenie, nijaké panstvo Krista - nijaké obrátenie. Potrebujeme poznať odpovede na nasledovné kľúčové otázky: Prežil vôbec hľadajúci človek kvôli vlastným hriechom pocit naničhodnosti a hlbokého zahanbenia pred svätým Bohom? Učinil skutočné pokánie, vložil svoju nádej do uzmierujúcej smrti Pána Ježiša ako jediného Spasiteľa? Poddal sa mu úplne ako tomu, ktorý je súčasne Pánom a Spasiteľom? Samozrejme, že musíme hľadať niečo evidentné. Indikuje nám niečo, že daný človek bol skutočne pokorený a úplne zmenil vzťah ako k Pánovi, tak aj k svetu? Ak tieto indície máme, potom nebude ťažké spozorovať znaky tejto premeny. Starajú sa o to, ako sa páčiť Pánovi? Záleží im na tom, aby napredovali v posvätení?

Niekedy prichádzame do kontaktu s priateľmi, ktorým chýba uistenie, a predsa je očividné, že tieto veci v ich živote nastali. Sú hladný a smädný po spravodlivosti. V takom prípade je našou úlohou pomôcť týmto ľuďom uvidieť, že v ich živote nastala z Božej milosti veľká zmena a prešli údolím pokánia, vystupujúc ďalej po úbočí Pánovej hory, Božieho kráľovstva.

2 - Porozumenie Písmam

V Skutkoch 2:42 nachádzame druhý prejav milosti: „A zotrvávali v učení apoštolov". Pôvodné grécke slovo ukazuje, že zotrvávali pevne oddaní učeniu apoštolov, vytrvali a neprestali. Zaručeným znakom milosti je, ak niekto otvoril svoju myseľ chápaniu a milovaniu Božieho slova a srdcom ho prijíma za autoritu a pravidlo. Naozaj obrátený človek pochopí význam Božieho slova a priľne k nemu. Jeho vernosť k slovu bude taká pevná, ako keby ho k nemu prinitovali.

Ide o zaručené znamenie, nakoľko 1. Korintským 2:14 dôrazne vyhlasuje, že „telesný človek nechápe veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať." Nespaseným ľuďom je Biblia komplikovaná, záhadná a ťažká na chápanie. Avšak potom, keď sa naozaj obrátia, náhle zisťujú, že jej stránky sú prežiarené svetlom a zmyslom, ich srdcia sú rozohriate a pohnuté Písmom. Jedine Duch odmyká Písma týmto spôsobom. Novoobrátení kresťania nebudú v okamihu chápať ťažké knihy ako sú Ezechiel a Zjavenie, ale kým v minulosti boli slepí voči celému slovu, obrátenie ich uspôsobilo vidieť novými očami. Dovtedy suché stránky zrazu ožili. Na druhej strane zase platí, že ľudia, ktorí vo vzťahu k Písmam nevykazujú vôbec žiadny pokrok, s najväčšou pravdepodobnosťou nie sú skutoční veriaci - bez ohľadu na ich vlastné vyznanie.

Tých, ktorí sa zdajú byť novými kresťanmi (alebo to o sebe tvrdia), sa zakaždým pýtajme, čo teraz pre nich Biblia znamená. Chceme vedieť, či ich náhle prekvapila a pohla. Nadobudla novú a pevnú autoritu nad ich životmi? Autentickí kresťania budú chcieť konať všetko, čo hovorí. Nebudú sa viac ľahkovážne oddávať všelijakým debatám na rôzne témy, ale radšej prijmú výzvu a nechajú sa viesť tým, čo hovorí Písmo. (O tomto aspekte hovoríme aj v časti o piatom znaku.)

Rovnako je dôležité všímať si, či táto nová citlivosť na Božie slovo vytrvá. Pulzujú noví kresťania medzi žeravosťou a chladom? Zmiznú na celé týždne, aby sa potom vrátili do Božieho domu, akoby sa nikdy nevzdialili? Zapínajú a vypínajú svoje duchovné pocity ako nejaký vypínač na svetlo? Nezriedka sa zdá, že niekto bol hlboko zasiahnutý Božím slovom, naplnený podľa všetkého úprimnou vierou, ale tento dojem nanešťastie pominie tak rýchlo ako prišiel. Neochvejnosť plní znamenite funkciu znaku, že Božie slovo má novú autoritu v živote toho, kto sa naozaj obrátil. Nová prirodzenosť sa určite neobráti proti Slovu.

3 - Rodinné puto

Tretí dôkaz milosti zo Skutkov 2:42 je vidieť v slove spoločenstvo. „A zotrvávali… v spoločnom bratskom obcovaní." Tí, ktorí uverili na deň Letníc v Krista, sa v okamihu pripojili k Božiemu ľudu. Táto zvláštna a prehlbujúca sa túžba byť s kresťanmi, toto tajuplné vnímanie blízkosti či príbuzenstva je ďalším istým prejavom skutočného obrátenia, ako sa to dozvedáme z 1. Jána 3:14 „My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov." Pridávame dobre známe slová, ktoré Rút hovorí v knihe Rút 1:16: „Nenúť ma, aby som ťa opustila a vrátila sa od teba späť; lebo kam ty pôjdeš, ta pôjdem i ja, a kde ty budeš bývať, tam budem bývať i ja; tvoj ľud môj ľud a tvoj Boh môj Boh."

Ďalším znakom, že skutočne nastalo dielo milosti, môže ľahko byť to, ak niekto rád zostáva po zhromaždení na rozhovory s veriacimi a dychtivo prijíma pozvania do spoločenstva. Hlboká potreba duchovného spoločenstva môže naznačovať, že Pán zaštepil tohto človeka do svojej duchovnej rodiny. V žilách všetkých, ktorí sa skutočne obrátili, koluje kráľovská krv nebeskej rodiny, keďže teraz sú „spoluobčania svätých a domáci Boží".

Je však zlé znamenie, ak sa zdá, že údajne obrátený človek naďalej uprednostňuje svetskú spoločnosť. Tam, kde nie je prítomné úzke puto s kresťanmi, potreba po spoločenstve a túžba hovoriť o Božích veciach, je veľmi nepravdepodobné, že už došlo k naozajstnému obráteniu.

V okamihu obrátenia je do každého pravého kresťana implantované jedinečné puto, ktoré uvádza jednotlivých kresťanov do vzájomného vzťahu. Nachádzame takéto puto a uvedomenie si vzájomnosti u osoby, ktorej duchovný stav skúmame? Ľudia, ktorí sa naozaj obrátili, budú cítiť, ako rastie zlom medzi nimi a neveriacimi priateľmi. Často to môže veľmi bolieť, ale už milosť prebýva v srdci, nedá sa tomu vyhnúť. Skutočne obrátený kresťan rozmýšľa inak, cíti inak a je odovzdaný iným princípom a túžbám. Zaiste túži po spasení svojich bývalých priateľov, ale obrátenie zásadne oslabilo to staré puto. Aj táto skutočnosť dokazuje, že v srdci Duch vykonal dielo.

Na tomto mieste treba upozorniť na jedno nebezpečenstvo. Mladých ľudí to prirodzene ťahá k iným mladým ľuďom a tak sa často stáva, že práve tí, ktorí sa obrátili falošne, pozitívne reagujú na spoločenstvo, ktoré je svojím zameraním najbližšie k zmýšľaniu mladých ľudí. Pravdepodobnosť toho sa ešte zvýši, ak takáto mládežnícka skupina nemúdro a nebiblicky položí dôraz na rekreačné aktivity, ako to aj niektorí skutočne robia. Môže sa stať, že neobrátení mladí ľudia prijmú duchovné posolstvo takéhoto spoločenstva len preto, že im záleží na priateľstve s rovesníkmi. Vždy sa oplatí všímať si, či sa noví veriaci nesprávajú čudne vo vzťahu k duchovne dospelejším mladým ľuďom v rámci takejto skupiny a takisto vo vzťahu k starším kresťanom.

4 - Objavenie modlitby

Praktikovanie modlitby je ďalším očividným prejavom milosti, ktorý spomína náš úsek z knihy Skutkov. Židovskí obrátenci dovtedy nepoznali, čo je to skutočná, osobná modlitba a vedomý, priamy prístup k Bohu. Svoje modlitby prinášali prostredníctvom „mašinérie" synagógy a kňazov. V princípe platilo, že osobná modlitba a chladné, pohanské opakovanie fráz je to isté. Títo veriaci sa však po svojom obrátení nemohli držať bokom od modlitebných zhromaždení, keď raz objavili vrúcnosť, nádheru, výsadné práva a moc precítenej a účinnej modlitby. Uvedomili si, že teraz sú Božie milované deti a že v nebi majú dokonalého Veľkňaza, ktorý počuje každé ich volanie. Pri každej modlitbe sa ich srdcia rozohriali a dostávali konkrétne odpovede.

Objavenie modlitby je podivuhodným znakom milosti. Len sám Duch dokáže spôsobiť toto hlboké uvedomenie si vlastnej účasti na Božej rodine a silnú túžbu vchádzať do jeho prítomnosti - „A že ste synovia, poslal Bôh Ducha svojho Syna do našich sŕdc, ktorý volá: Abba Otče" (Galatským 4:6). Na obrátencov, ktorí nemajú čo povedať o tejto osobnej skúsenosti modlitby, treba pozerať s veľkou obozretnosťou. Je potrebné pýtať sa ľudí, či „objavili" modlitbu. Počúvajme ich, aby sme zistili, či sami od seba spomenú skúsenosti, ako Pán vypočul ich modlitby. Spomínajú niekedy aspoň okrajovo, za aké veci sa modlia? Hodili za chrbát vyslovene sobecké a rozmaznané modlitby neveriacich ľudí, učiac sa modlitbe za duchovné požehnania, ako sú porozumenie, víťazstvo nad hriechom a odvaha svedčiť? Ľudia, ktorí sa naozaj obrátili, čoskoro ukážu, že chápu, čo je duchovná modlitba. Prejavia sa ako tí, ktorým záleží na nespasených príbuzných a priateľoch oveľa viac než na vlastnom živote. V modlitbách budú tiež chváliť Pána. Ak ľudia vyznávajú vieru, avšak pri každej životnej skúške podliehajú panike a malomyseľnosti, šanca, že osobne okúsili tento vzácny a základný prejav milosti, nie je veľká.

Starším kresťanom sa aj napriek pravosti ich viery môže ľahko stať,že na svoju hanbu a škodu upadnú v praktikovaní modlitby. Nič to však nemení na fakte, že objavenie modlitby je veľmi významným znamením milosti práve v tých najskorších fázach kresťanského života, ako nám to ukazujú aj Skutky 2. Naozaj spasení ľudia intuitívne prinášajú všetky svoje problémy pred Pána v modlitbe. Keď tak niekto činí, vieme, že naozaj našiel Pána.

5 - Nové srdce

Skutky 2:46-47 opisujú ďalší neodmysliteľný prejav milosti. Čítame tam, že kresťanov obrátených na deň Letníc charakterizovalo úprimné, nekompromisné oddanie sa a verné srdce, čo vyjadrujú slová „prostota srdca" (moderné preklady hovoria o „úprimnosti srdca"). Inými slovami to znamená, že v najvnútornejších myšlienkach a pocitoch obráteného človeka nastávajú veľké zmeny. Výsledkom týchto zmien je veľká otvorenosť pre Božie veci, odovzdanie sa Jeho plánom a čistota v motívoch. Skutočne obrátení ľudia sú hotoví zmeniť svoj životný štýl tak, aby sa páčil Bohu. Neprechovávajú dvojaké motívy, chcúc Božie požehnanie súčasne so svetskou slávou, majetkom a rozkošami. Pavol hovorí: „Takže ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením; drievne pominulo, hľa, všetko je nové" (2. Korintským 5:17). V každom skutočnom obrátení sa naplňuje Boží sľub: „nového ducha dám do vášho vnútra, odstránim kamenné srdce z ich tela a dám im srdce z mäsa" (Ezechiel 11:19). Boh odstraňuje dovtedajšiu tvrdosť a chlad, výsledkom čoho je, že obrátení ľudia sa zrazu vážne zaujímajú o vzťah s Pánom a sú hlboko dotknutí duchovnými vecami. Stávajú sa duchovne citlivými na Božiu vôľu, uvedomujú si svoje kresťanské povinnosti a nadobúdajú vnímavé srdce. Nový štandard správania preberá velenie a do srdca sa sťahujú nové motívy, chute a ideály. Chuť sveta a všetkých jeho hriešnych rozkoší zatrpkne a najradšej majú tie veci, ktoré sú spojené s Bohom. Slová, ktoré vyriekol Kristus, sa pravdivo napĺňajú: „lebo kde je váš poklad, tam bude i vaše srdce" (Lukáš 12:34).

Pri každej snahe rozsúdiť, v akom duchovnom stave sa nachádza hľadajúci človek, si všímajme nezameniteľné znaky, ktoré ukazujú na túto zmenu charakteru a zmýšľania. Človek, ktorý sa naozaj práve obrátil, bude preukázateľne prijímať vyučovanie a nechá sa formovať. Osoba, ktorá bola v minulosti známa svojím povýšenectvom a aroganciou, odrazu prosí o pomoc a radu, ako kráčať po duchovnej ceste. Neraz nás naplní úžas pri pohľade na zmenu, ktorá sa prevalí cez ľudí. Ich srdce prešlo takou totálnou premenou, že teraz majú obrovské chcenie konať to, čo je správne. V niektorých veciach sa u nich ešte stále môže objaviť dočasná tvrdošijnosť a vzdor oproti Bohu, keď dôjde na niektoré veci. Vo všeobecnosti sa však vyznačujú výraznou ochotou prijímať vyučovanie a napomínanie.

Veľmi mocným prejavom milosti je aj to, keď sa odmeraný a pomerne namyslený človek náhle stane srdečným, pokorným a učenlivým. Toto je naozajstné obrátenie! Na druhej strane sme nútení vážne pochybovať, či došlo k získaniu nového srdca všade tam, kde tzv. „obrátenci" zostávajú závislí od svetských vecí, ambícií, módnych vĺn a rockovej hudby. O to viac, ak nijako nereagujú na úprimné poučenie poskytnuté na základe Božieho Slova. K novému srdcu patrí tiež postoj hlbokej úcty a rešpektu pred Pánom a rovnako aj vnútornej lásky. V tej istej pasáži v Skutkoch 2:43 čítame, ako „prišla bázeň na každú dušu". Je to odkaz na úctivú bázeň alebo úžas. Nové srdce sa čo najdôslednejšie snaží poslúchať Pána a naplno vníma jeho prítomnosť, svätosť a moc. Nesmierne ležérny a skôr ľahkomyseľný „obrátenec" pravdepodobne nedostal nové srdce. (To isté platí o istom type ľudí, ktorých často vidíme na čele konkrétneho druhu kresťanských zhromaždení. Ide o ľudí, ktorí uplatňujú veľmi neúctivý druh neformálnosti a správajú sa skôr ako osobnosti zábavného priemyslu než Kristovi vyslanci.) Žiaľ, postupom času mnoho veriacich stráca prvú lásku a prechádza obdobiami chladu a neposlušnosti. Je to vážny hriech, ktorý zarmucuje Ducha. Ale na počiatku kresťanského života je nadšené, otvorené, vnímavé a poslušné srdce veľmi zreteľné a treba ho pokladať za najzákladnejší znak milosti.

6 - Počiatočná miera uistenia

Skutky 2:41-47 zreteľne opisujú skupinu ľudí, ktorí sa od samého začiatku kresťanského života tešili veľkej miere uistenia či istoty. Ukazuje na to ich „plesanie" (verš 46), to, že „chválili Boha" (verš 47), ako aj ich láska a oddanosť. Všetci, ktorí sa naozaj obrátili, zažijú aspoň nejaké prvotné požehnanie, ktoré pramení z uistenia, že teraz patria Kristovi. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že sa im uistenie začne strácať kvôli pochybnostiam, ktoré rozprúdi Satan svojimi útokmi.

Biblia hovorí o pečati uistenia, ktorú dostávajú všetci kresťania v okamihu, keď sa obrátia. Efezským 1:13 hovorí: „v ktorom aj vy počujúc slovo pravdy, evanjelium svojho spasenia, v ktorom aj, uveriac, zapečatení ste Svätým Duchom zasľúbenia". To isté požehnanie spočívajúce v uistení sa spomína aj v 2. Korintským 1:22. Nemáme žiadny nárok očakávať, že v Kristovi práve narodené deti budú vlastniť obrovskú istotu a úplné uistenie, ale prirodzene očakávajme, že uvidíme pečať. Je to pečať, ktorá reprezentuje overenie a autentickosť, podobne ako odtlačok pečate či pečatného prsteňa umiestnený do vosku. Takúto pečať používali v minulosti šľachtici na zaručenie pravosti svojich dokumentov a listov, ktoré ňou označili. Znamená, že Boh pečatí veriaceho, čím ho označuje za svoje vlastníctvo. Pri každom skutočnom obrátení Svätý Duch umiestni svoju autentickú pečať, ktorá označuje jeho vlastné dielo.

Pri pravom obrátení ľudia zažívajú pocity, ktoré sú úplne iné než tie, ktoré poznali predtým. Zakúšajú pokoj takej hĺbky, aký svet nemôže dať, a zvyčajne k tomu patrí aj naozajstné uvedomenie si prijatého odpustenia. Biblia nám hovorí, že táto pečať je závdavok, záloha, záruka alebo tiež náznak dedičstva, ktoré Boh pripravil kresťanom do budúcnosti. Na základe toho dochádzame k záveru, že skutoční obrátenci dostávajú aj schopnosť užasnúť nad tým, že zdedia nebeské dedičstvo. Keďže Boh odtláča pri obrátení svoju pečať, tí, ktorí uverili, budú s určitosťou cítiť, že sa im stalo niečo zázračné. Budú vnímať, ako sa zmenili ich túžby, začínajú nenávidieť hriech a dostávajú úplne novú moc víťaziť i nad hriechmi, ktoré ich dovtedy zotročovali. Preto veriaci v srdci cítia autentickú pečať Ducha, ktorú môžu vidieť aj pozorovatelia na základe zmeny v správaní. Duchovný poradca potrebuje zistiť, či človek, ktorému pomáha, toto všetko zažil. Ak niekomu chýba uistenie, možno sa ho treba spýtať: „Mali ste niekedy aspoň nejaké uistenie o vlastnom obrátení? Cítili ste v nejakom čase, že vám bolo odpustené a že ste nový človek?" Možno zaznie takáto odpoveď: „Och, áno, raz vtedy, keď som prvýkrát učinil pokánie a uveril v Pána. Vtedy som mal istotu." Treba si však dávať veľký pozor, keď od veriacich očakávame uistenie, pretože mnoho obrátencov nemá pevný pocit uistenia. Ako hovorí Westminsterské vyznanie viery: „Uistenie nepatrí k podstate viery v tom zmysle, že aj pravý kresťan bude možno dlho čakať a zápasiť s množstvom ťažkostí, než k nemu dospeje."

Duchovní poradcovia musia byť vždy vystrojení poznaním, ako ukázať utrápeným veriacim, čo Boh už vykonal pre ich duše. Musia byť stále pripravení stráviť s pochybujúcou a skormútenou dušou veľa svojho času prechádzaním znakov milosti, aby duša (ak pre to existuje základ) mohla získať potešenie a uistenie prameniace z jasného svedectva, že Boh v nej vykonal dielo.

7 - Útoky Satana

I keď sa v Skutkoch 2 nespomína, je Satanovo nepriateľstvo proti novému veriacemu tiež dôležitým znakom spasenia. Nepriateľ neprestajne vystreľuje ohnivé šípy - pochybnosti a strach - do mysle naozajstného obrátenca. Keď sa hľadajúci ľudia zrazu ocitnú uprostred bombardovania pochybnosťami o pravdách evanjelia a vlastnom duchovnom pokroku, môže ísť o pozitívne znamenie, že Duch Svätý zasiahol ich srdce milosťou. Nespasená duša, ktorá sa stále nachádza v duchovnom otroctve, zvyčajne neprežíva takéto pochybnosti a strach od Satana. Pán Ježiš o tom vyučoval v Lukášovi 11:21, keď povedal: „Keď silný ozbrojenec stráži svoj palác, v pokoji sú jeho veci." V tomto verši je Satan ten silný a ozbrojený muž - je opísaný ako krutovládca, ktorý svojich poddaných netrápi ani im neubližuje, kým ich má pod kontrolou v svojom panstve ohradenom mohutným opevnením.

Praví kresťania sa však viac nenachádzajú v Satanovej pevnosti. Boli oslobodení a tým sa v ich živote začal obrovský zápas. Teraz zápasia „…s kniežatstvami, mocnosťami, so svetovládcami temnosti tohoto veku" (Efezským 6:12). Práve preto je dosť možné, že búrka myšlienok, ktorá ich postihuje, pochybností, ktoré tak veľmi nenávidia, a neistoty, ktorú neraz prežívajú, to sú všetko dôkazy, že Pán ich určite zachránil a že sa teraz nachádzajú na bitevnom poli.

Satan sa však do určitej miery prepočítava, keď začína útoky na mladých obrátencov. Dokazuje im tým nespornosť toho, že existuje a že na nich neútočí bez príčiny. Jeho stratégia neútočiť až po bod, kým sa ľudia neobrátia, sa dá ukázať na skúsenostiach ľudí, ktorí vyrástli v kresťanských domácnostiach, ale pred svojím obrátením prežili celé roky ako nominálni kresťania. V období pred obrátením len zriedkavo pochybovali o historickej pravosti biblických udalostí alebo o diele a službe Ježiša Krista. Pochybnosti však vstúpili v tom momente, keď sa úprimne obrátili k Pánovi! Len potom Satan opustil svoju taktiku „nechať tak" a nahradil ju týraním a súžením.

Ľuďom, ktorí práve uverili, treba pomôcť, aby uvideli Satanove ohnivé šípy, ktoré zlomyseľne a pomstychtivo vystreľuje do myslí kresťanov. Nemôže ich pripraviť o spasenie, ale urobí všetko, aby pokazil ich radosť a pokoj z viery. Satanova stratégia je rôznorodá. Chvíľu otravuje mladého kresťana pochybnosťami o kresťanskej viere. Krátko nato zase zmení taktiku na útok. „Och áno," povie, „všetko je to pravda! Biblia je pravdivá, viera je skutočná, spasenie je naozajstné, ale ty nie si obrátený. Klameš seba samého!" Kresťan potom skôr alebo neskôr upadne do hriechu a diabol sa hneď chopí jedinečnej príležitosti rázne pretlačiť obvinenie: „Ako by si len ty mohol byť Božie dieťa?" Už skutočnosť, že práve obrátený človek sa možno trápi, či je naozaj spasený, je sama osebe dokladom obrátenia. Ak je to pravý kresťan, potom za najdôležitejšiu vec v živote bude pokladať to, v akom stave má dušu. Rozhodujúci pre nich bude duchovný stav a znepokojenie v ich srdci im v skutočnosti dokáže, že sú Božie deti. Neobrátení ľudia neprechádzajú životom v napätej úzkosti nad vlastným duchovným postavením. Naopak, starajú sa hlavne o veci tohto sveta. „Svätý nepokoj", ako ho nazývali puritáni, je teda riadny dôkaz, že poklad takejto osoby sa teraz nachádza v Božom kráľovstve.

Zhrnutie znakov

1. Nastalo skutočné pokánie - skrúšené a zdrvené srdce sa spolieha na Božie milosrdenstvo a milosť.

2. Svitlo nové chápanie Božieho slova a podriadenie sa jeho autorite.

3. Objavilo sa silné povedomie príslušnosti a pripojenia k Božiemu ľudu, podľa čoho aj vieme, že sme prešli zo smrti do života.

4. Ukázala sa nádherná nová schopnosť modliť sa, vrátane chvál a duchovných prosieb. Na modlitby prichádzajú odpovede.

5. Človek dostal nové srdce, ďalej tiež novú radosť, charakter, chute a túžby, pretože došlo k oslobodeniu veriaceho od sveta a teraz je nasmerovaný k Božím veciam. Novým srdcom sa začína proces posvätenia, ktorý sa prejavuje túžbou poslúchať Pána a páčiť sa mu.

6. Svätý Duch umiestnil do srdca Boží pokoj a počiatočné vedomie prináležania Bohu (uistenie).

7. Útoky Satana teraz prichádzajú v podobe nových pokušení, pochybností a úzkostí. Začal sa duchovný boj.

Objavujú sa znaky obrátenia súčasne?

Početné príklady obrátenia v Biblii nás vedú k vedomiu, že obrátenie je z ľudského pohľadu niekedy náhla skúsenosť a inokedy zase predĺžený proces. Duchovné svetlo a porozumenie bude možno svitať postupne, paralelne s tým, ako je hriešnik usvedčovaný. Srdce možno prejde zdĺhavou krízou ešte predtým, než nastane podmanenie každého odporu a hriešnik sa pokorí pred Pánom. Z tohto dôvodu nemusia byť prvé modlitby pokánia, ktoré sa hľadajúci človek modlí, ani zďaleka uspokojivé pre slávneho Skúmateľa sŕdc. Preto často môže nasledovať ďalšie obdobie usviedčania a hľadania predtým, než príde okamih, v ktorom sa hľadajúci hriešnik znovuzrodí vedomý si toho.

Niektoré znaky milosti sa môžu objaviť v priebehu úvodnej fázy pôsobenia Ducha v srdci. Všetky však naplno zažiaria, až keď sa temnota naplno premení na svetlo, vina na odpustenie a smrť na život.

Ako majú tieto znaky používať kresťanskí pracovníci?

Je očividné, že aplikovanie znakov, ktoré sprevádzajú obrátenie, nás ochráni, aby sme hľadajúcemu človekovi neposkytli unáhlené uistenie o spasení, čo je najslabšou stránkou moderného „rozhodnizmu"¹. Kazatelia na evanjelizačných zhromaždeniach až príliš často presviedčajú ľudí, aby urobili bezbolestné rozhodnutie alebo prijali evanjelium čisto len súhlasom rozumu. Ak poslucháči zareagujú, okamžite ich ubezpečia o spasení, veľa ráz bez ohľadu na to, čo prežívajú. Predstavme si teraz, že kazateľ alebo nejaký iný služobník evanjelia dôrazne uistil hľadajúceho človeka, že jeho duša je spasená. Urobil tak nehľadiac na to, že preto neexistuje žiadny solídny dôkaz. Pre účely nášho príkladu takisto predpokladajme, že i keď je tento náš hľadajúci človek relatívne úprimný, Pán mu zatiaľ neumožnil vedome prežívať požehnanie z nového narodenia, keďže učinil len povrchné pokánie. Ak v ňom však Duch pracuje, potom vo vhodnej chvíli spôsobí v srdci tohto hľadajúceho človeka oveľa hlbšie znepokojenie nad hriechom, výsledkom čoho bude aj zmysluplnejšie pokánie. V tomto našom prípade však neprimerané ubezpečovanie zo strany kazateľa evanjelia môže vážne zasiahnuť do pokroku hľadajúceho, keďže sa začne domnievať, že už je spasený.

S postupom času sa tiež môže stať, že ako plynú dni, hľadajúci človek z nášho príkladu sa začne trápiť, prečo v jeho živote nenastala žiadna zmena. Pribudne tým ďalší problém. Kazateľ či duchovný poradca trval na tom, že došlo k obráteniu a tým najdogmatickejším spôsobom mu oznámil, že nič viac nie je potrebné. Bolo mu povedané, že sa stal obráteným človekom, či už niečo prežíval alebo nie. Následkom toho zachváti tohto hľadajúceho človeka veľký zmätok, stratí všetku dôveru v človeka, ktorý mu duchovne radil, a načas možno aj v posolstvo evanjelia.

Poučenie spočíva v tom, že zakaždým, keď pomáhame hľadajúcim, musíme vymedziť zasľúbenie spasenia presne tak, ako ho vymedzuje Božie Slovo - „ak budete… hľadať Hospodina… nájdeš, keď ho budeš hľadať celým svojím srdcom a celou svojou dušou". Najdôležitejšie a rozhodujúce sú v tomto prípade slová „ak" a „celým". Ak by náš kazateľ alebo poradca ostal pri jednoduchej výzve, aby hľadajúci človek učinil pokánie a poddal sa Kristovi, s vysvetlením, že dôjde spasenia, ak tak učiní celým svojím srdcom, nepovstal by žiaden zmätok. Keby len kazateľ alebo poradca nenaliehal na hľadajúceho človeka, že je rozhodne spasený, nestratil by možnosť a príležitosť byť hľadajúcemu na pomoci aj v ďalších dňoch.

Akonáhle by si neskôr hľadajúci človek uvedomil, že ešte stále nedostal požehnanie, pohotovo by znovu preskúmal svoj postoj k Pánovi a pravdepodobne znovu vyhľadal kazateľa alebo poradcu s prosbou o pomoc. Boží služobník by tým získal príležitosť vysvetliť niektoré najčastejšie chyby, ktoré robia hľadajúci ľudia, keď sa snažia prísť k Bohu. Mal by možnosť opýtať sa hľadajúceho, či sa spolieha iba na samotnú Golgotu veriac, že k svojmu spaseniu nemôže prispieť ničím. Mal by možnosť opýtať sa ho, či sa skutočne podriadil Pánovej autorite a vláde, zrieknuc sa vlastnej ctižiadosti a tvrdohlavosti. Mal by možnosť apelovať na hľadajúceho, či skutočne urobil autentické pokánie, či snáď neskrýva nejaké hriešne návyky v nádeji, že do Božieho kráľovstva sa dostane i bez toho, aby z nich učinil pokánie.

Múdry poradca samozrejme nebude prešetrovať detaily jednotlivých hriechov, ale radšej v princípoch upozorní na potrebu odvrátiť sa od všetkých známych hriešnych aktivít a modiel. (Do podrobností prešetrovať všetky detaily je to isté ako hrať sa na kňaza a navyše to má dva katastrofálne následky.

Prvý spočíva v tom, že previnilé svedomie si možno uľaví „vyspovedaním sa" kazateľovi a hriešnik sa už viac necíti natoľko zmorený, aby vyznal hriechy Kristovi. Druhý v tom, že možno neskôr veľmi oľutuje svoju ochotu vyrozprávať vlastné hriechy kazateľovi alebo duchovnému poradcovi a bude mu príliš trápne a zaťažko znova navštíviť zbor. Nanešťastie pochabí duchovní poradcovia, ktorí majú vo zvyku počúvať detailné opisy hriechov, zvyčajne vyvolajú presne tento efekt.)

Ak by sme do nášho príkladu umiestnili rozumného duchovného poradcu, rozdiel by bol v tom, že poradca by sa nechal Bohom použiť ako nástroj od začiatku do konca. Rozmanitým spôsobom by poslúžil duši hľadajúceho človeka. Obrátenie je dielo Ducha a Pánovi služobníci za žiadnych okolností nesmú predbiehať jeho dielo v snahe rýchlo celú vec „priklincovať".

Samozrejme, že sa potrebujeme vyvarovať aj opačnej chyby. Predstavme si, že niekto skutočne prežil usvedčenie z hriechu, prešiel autentickým pokáním a poddal sa Pánovi celým svojím srdcom. To znamená, že pri obrátení tohto človeka Božia milosť skutočne pôsobila. Po čase však tento skutočne obrátený človek stratí uistenie. Skôr alebo neskôr vyhľadá pastora alebo staršieho kresťana a odhalí mu svoje pochybnosti a neistotu. Ak sa tento obrátenec v minulosti pohyboval mimo kresťanského prostredia, potom najskôr vyjadruje a opisuje duchovné záležitosti dosť nemotorne. To môže viesť duchovného poradcu k uzáveru, že tento človek sa neobrátil, a tak mu poradí, aby sa vrátil ku Golgote a úplne odznova učinil pokánie.

Necitlivé poradenstvo v situáciách, keď došlo k prehliadnutiu skutočného obrátenia alebo k „vystrčeniu" neuistených veriacich mimo spoločenstva vykúpených, mnohokrát spôsobilo nemalý srdcabôľ. Už sme spomenuli, že v živote služobníka môže nastať chvíľa, keď bude potrebné zistiť, či život niekoho, komu chýba uistenie, obsahuje znaky obrátenia. Ak tam znaky sú, potom máme za úlohu predostrieť tieto dôkazy pochybujúcej duši. Je potrebné napomôcť takejto osobe prijať aspoň trocha povzbudenia a uistenia z toho, čo už Pán jasne vykonal v jej živote. Popritom bude možno potrebné ukázať na nesprávnosť konania, keď skutočne obrátení ľudia neďakujú za každý prejav milostivej práce Ducha a olupujú tak Pána o chválu.

Je očividné, že absolútne nevyhnutne potrebujeme poznať znaky obrátenia, ak máme poskytnúť iným kompetentnú duchovnú pomoc. Je to tiež nevyhnutné, ak chceme naplniť biblickú povinnosť, zachovať naše miestne zbory ako spoločenstvo znovuzrodených. Najväčšie problémy v histórii kresťanskej cirkvi mali zakaždým svoj koreň v prítomnosti nespasených ľudí v zborovom spoločenstve. Ako sa vôbec podarilo metle modernizmu vymiesť v priebehu poslednej stovky rokov pravé evanjelium z toľkých protestantských denominácii na Západe? Čo spôsobilo, že sa také nespočetné množstvo evanjelikálnych zborov sklátilo pod vlnou „svetského" kresťanstva, ktorá povstala pred nie viac ako tridsiatimi rokmi? Biblické vysvetlenie znie - veľmi veľa dreva, sena a slamy v zboroch.

V evanjelikálnych kruhoch došlo k nevídanému zanedbaniu príkazu zo Židom 12:15 - „Dozerajúc, aby niekto nezaostával od milosti Božej, aby nevyrástol nejaký koreň horkosti a nenarobil nepokoja a trápenia, a boli by ním poškvrnení mnohí!" Človek, ktorý zaostal od milosti Božej je človek, ktorý nedosiahol pravé obrátenie. Ak je takýto človek pripustený za člena cirkvi, veľmi skoro sa možno stane zdrojom duchovného nepokoja a úpadku. Každý miestny zbor, ktorý neuvážlivo prijíma členov, nakoniec zistí, že neunesie váhu nespasených ľudí, a začne sa potápať do mora duchovných problémov a odpadnutia.

V otázke rozhovorov, ktoré vedieme s potenciálnymi záujemcami o členstvo v zbore, platí, že sme omylní a nevyhnutne urobíme aj chyby. Naše „testy" nesmú byť príliš prísne, aby sa nestalo, že aj pre spaseného človeka bude nekonečne ťažké dosiahnuť členstvo v zbore. Skúmať však musíme starostlivo a takisto sa vynasnažiť, aby sme pozvanie do spoločenstva poskytli len tým ľuďom, ktorí skutočne vykazujú, že sa obrátili. Preto musíme dôkladne poznať spomínané dôležité znaky milosti.

Nová zmluva uvádza ešte niekoľko iných znakov obrátenia, ale v našej úvahe sme sa obmedzili na tie, ktoré sa dajú najľahšie rozoznať. V samotných Skutkoch 2 sa nachádza ďalší podstatný znak, ktorý sme kvôli obmedzenému priestoru vynechali. Lukáš zaznamenáva, že kresťania obrátení na Letnice „zotrvávali v učení apoštolov a v spoločnom bratskom obcovaní a pri lámaní chleba". K prejavom milosti patrí aj to, že skutočne obrátení ľudia jednoducho chcú uctievať Pána a ukázať, ako veľmi ho milujú. Netreba ich do toho naháňať ani prehovárať. Ich účasť v dome Pánovom neobsahuje množstvo absencií (pokiaľ na to nemajú náležitý dôvod). Dalo by sa k tomu povedať oveľa viac a čitateľ sa môže rozhodnúť podržať si to v mysli ako ôsmy znak.

Nech nás Pán ráči vystrojiť, aby sme múdro rozsudzovali vždy, keď sa pokúšame pomôcť dušiam v núdzi. A nech nám dá vždy pamätať na to, že obrátenie je dielom Svätého Ducha. Nech už v danej chvíli konáme čokoľvek, nesmieme a ani sa nepokúšajme preberať na seba Jeho božské a zvrchované výsady.

(1) pozn. prekl.: Týmto pojmom je preložené anglické slovo „decisionism", ktoré je odvodené od podstatného mena „decision", znamenajúceho „rozhodnutie". Moderný anglický výraz „decisionism" označuje v teologickom kontexte tie hnutia v cirkvi, ktoré zdôrazňujú ľudské rozhodnutie spôsobom, že každého, kto indikuje, že urobil rozhodnutie pre Krista (napríklad zdvihol ruku ako odpoveď na otázku), uisťujú o spasení.

Autor, Dr. Peter Masters, je od roku 1970 pastorom zboru Metropolitan Tabernacle v centrálnom Londýne, preložil a upravil zbor: Nezávislé kresťanské zhromaždenie Bratislava, e-mail: nkzba@vadium.sk http://nkz.reformace.cz/

V prípade, že máte záujem o ďalšie materiály, ktoré vám pomôžu lepšie poznať Boha a jeho Slovo, prosím, obráťte sa na ľubovoľnú z vyššie uvedených adries. Existujeme, aby sme šírili zvesť o Božej milosti, múdrosti a láske a pomáhali ľuďom rásť v známosti Božieho Slova. Veríme, že Kristovo evanjelium ďaleko prevyšuje všetko ostatné, čo existuje vo vesmíre.

Pripravujeme aj nasledovné tituly od Dr. Petra Mastersa:

(a) Ukrutnosti ateizmu

Ateizmus - stanovisko, že žiadny Boh neexistuje - sa všeobecne pokladá za rozumom podložený postoj k životu, za akýsi druh náboženskej neutrality, ktorý neuškodí ani svojim vyznávačom, ani ľudskej spoločnosti. Autor v tejto brožúrke odhaľuje jeho ničivú a absurdnú stránku, na čo ukázal už apoštol Pavol v prvom storočí. Biblia nám ukazuje, aký motív sa za ateizmom nachádza - nespútaná túžba odstrániť všetky morálne zábrany. Ďalej táto brožúrka vysvetľuje, akým spôsobom vedú militantní ateisti kampane s cieľom získať na svoju stranu masy ľudí. To všetko nepoctivými prostriedkami a manipuláciou. Nájdete tu pohľad na ateizmus z Božej perspektívy spolu s usmernením, ako uniknúť pred jeho zhubnými následkami.

(b) Vaša rozumná služba Pánovi

Smutnou skutočnosťou zostáva, že veľa biblických kresťanov sa nezapája do žiadnej skutočnej služby pre Pána. Verne navštevujú zhromaždenia, v ktorých sa Boh uctieva a kde sa Mu slúži. Často sa vyznačujú finančnou štedrosťou voči Pánovmu dielu, no konajú veľmi málo. Táto brožúrka sa zameriava na silné výzvy na kresťanskú službu, ktoré nachádzame v Novej zmluve, a vysvetľuje ich plný význam. Prináša výzvu pre všetkých, ktorí milujú Pána.

(c) Sme fundamentalisti?

Počas uplynulých 40 rokov sa objavila nová verzia evanjelikalizmu, ktorá je úplne odlišná od tej starej. Stará je biblická. Nová je plná kompromisu. Táto brožúrka vysvetľuje, v čom spočíva rozdiel, a ukazuje, aké veľmi dôležité je verne zápasiť za vieru.

(d) Zmysel bratskej lásky

Naším veľkým cieľom je láska „philadelphia". Je to novozmluvný pojem, ktorý označuje lásku takú hlbokú a súdržnú, že sa vyrovná láske pokrvného puta. Čo brzdí a oslabuje tento silný vzájomný vzťah medzi veriacimi? Aké kroky musíme absolvovať, aby sme ju presadili a zachovali? Táto brožúrka prináša skúmavú úvahu o téme, ktorá je životne dôležitá pre posvätenie a šťastie veriacich.

(e) Krst - jeho forma a zmysel

Pán trvá na krste. Prečo? V tejto brožúrke nájdete vysvetlenie tohto štvoritého obrazného posolstva, ktoré Boh pripravil pre kresťana, cirkev a svet. Rovnako aj biblické dôvody, prečo je krst len pre obrátených veriacich a uskutočňuje sa ponorením.

(f) Ako hľadať a nájsť Pána

Táto brožúrka je napísaná pre hľadajúcich. Autor v nej zdôrazňuje, že existuje len jedna cesta spasenia, ktorá je jasne vymedzená a zjavená od Boha v jeho Slove. Následne vysvetľuje druh viery a postoja, ktorý privedie hľadajúceho k Pánovi.