Najdôležitejšou vecou pre každého z nás je, aby správne pochopil, porozumel, čo nám Boh vo svojom Slove hovorí; nielen čo nám sľubuje, ale aj (ba najmä) pred čím nás vystríha a čo od nás žiada, k čomu nás vyzýva. Týka sa to teda aj otázky bdelosti, o ktorej sa tu tak naliehavo hovorí. Ak ju pochopíme, nemôžme si nepoložiť ďalšie otázky: Aký to má praktický dosah pre náš život? Čo z toho všetkého, o čom sme si hovorili, vyplýva pre nás? Keď si uvedomujeme, že sa nachádzame v poslednej fáze druhého Adventu, keď pozorujeme všade navôkol známky posledných dní a veľkého odpadnutia – smrť kultúry, ohromujúci úpadok morálky, nenávisť, závisť, okrádanie, zdieranie, lúpeže, vraždy, nevídané rozšírenia smilstva všetkého druhu, bezbožnosti, šírenie pohanstva v krajinách s vyše tisícročnou kresťanskou tradíciou – čo máme robiť?

Máme azda prosiť Boha za odvrátenie toho, čo On sám povedal, že má prísť? To azda len nie! Veď to by bola vzbura, odporovanie Božiemu plánu, Jeho vôli.

Máme teda prosiť za to, aby aspoň zmiernil tie negatívne javy, čo nás obklopujú, a žiadať Ho o všeobecné prebudenie? Prosiť za tie veci je iste legitímne. No musíme si uvedomiť, že Boh je suverénny, On bude konať tak, ako On uzná za potrebné, nie ako mu azda my „radíme". A nezabúdajme, čo nám v proroctvách oznamuje: že v posledných dňoch príde ku všeobecnému odpadnutiu, a nie ku všeobecnému prebudeniu. Nakoniec zvíťazí Jeho spravodlivosť, bude nastolené Jeho kráľovstvo, ale cesty a metódy, ktoré k tomu použije, môžeme len tušiť na základe proroctiev; tie sú však plné obrazov, ktoré interpretovať presne nedokážeme, a preto spôsob, akým Boh bude riešiť problémy tohto sveta, nás môže i prekvapiť. Tak, ako sa to stalo napr. prorokovi Abakukovi. V období pred odvlečením izraelského národa do babylonského zajatia boli totiž podobné pomery ako dnes: vládol neporiadok, nespravodlivosť, násilie. A tak prorok volal k Hospodinu:

• Až dokedy budem, Hospodine, pokorne volať o pomoc, a nevyslyšíš? Kričím k tebe pre ukrutnosť, a nezachraňuješ. Prečo mi dávaš vidieť neprávosť, a prečo sa dívaš na trápenie? Zkaza a ukrutnosť je predo mnou, a vzniká spor, dvíha sa svár. Preto zmeravel zákon, a súd nevychádza nikdy, lebo bezbožný obkľučuje spravodlivého; preto aj vychádza súd prevráten. (Abk 1, 2-4)

A Boh odpovedá prorokovi, aby si nerobil starosti, „lebo hľa, vzbudím Chaldejov, národ ľúty a rýchly, ktorý chodí na šíriny zeme, aby zaujal dedične príbytky, nie svoje." (Abk 1,6)

Tu sa Abakuk zháčil: „Ako môže Hospodin poslať na nás Chaldejcov (t.j. Babylončanov), veď oni sú oveľa horší ako my?

Boh má svoje spôsoby riešenia problémov. Nepotrebuje ľudských „poradcov". Našou úlohou je plniť Božiu vôľu a nie radiť Mu. Veď jedine On vie, čo je skutočne účinné; preto nelieči rakovinu „mastičkou", ale radikálne – „chirurgickým rezom". Tak to vyriešil pri potope, podobne vtedy, keď zničil skazené mestá Sodomu a Gomoru, alebo keď dovolil Babylončanom (Chaldejcom) odvliecť izraelský národ do zajatia, do otroctva.

Aj my sa môžeme spoľahnúť, že určite vylieči neduhy dnešného sveta. No beda skazenému ľudstvu, beda bezbožníkom a páchateľom zla i tým, čo zlo podporujú (napríklad aj tým, že ho tolerujú, že mlčia).

Našou úlohou je konať, čo od nás Boh žiada: Sumou Jeho zákona je láska k Nemu – Bohu (prejavujúca sa v úcte, bázni a poslušnosti) a láska k blížnym (prejavujúca sa v službe, v konaní dobra, v pomáhaní každému, kto pomoc potrebuje, a to samozrejme nie iba v oblasti hmotnej, ale aj duchovnej). Nemýľme si však kresťanskú lásku k blížnym (k hriešnym ľuďom) s tolerovaním samotného zla, hriechu! Kresťan nesmie byť ľahostajný, tolerantný voči zlu, a nemá sa dištancovať od sveta, hoci je zlý, plný hriechu, hoci sa nachádza v „správe Satanovej".

Niekto možno nebude mať jasno v otázke ako sa zachovať k „formovaniu šeliem": bojovať proti nim, alebo si ich nevšímať? Je isté, že obe šelmy (tá „zo zeme" i tá „z mora") sa sformujú, dospejú a ujmú sa moci, že globalizácia sveta i synkretizácia („ekumenizácia") cirkví nakoniec „budú mať úspech", hoci len dočasne, veď o tom jasne hovoria proroctvá zapísané v Božom slove. Teda ani my, kresťania, čo by sme sa ako namáhali, nezabránime tomu, aby dočasne „zvíťazili". Čo teda robiť? Rezignovať, či dokonca zaujať oportúnne stanovisko, podporovať tieto tendencie, snahy, aktívne sa v nich angažovať? V žiadnom prípade! To by bolo prejdenie do tábora Božieho nepriateľa, to by bola zrada! Musíme a chceme zostať vernými – boj dobojovať, beh dokončiť, vieru zachovať, a získať veniec spravodlivosti (2Tm 4,7-8), a preto je našou povinnosťou:

1. vedieť o čo ide – aký charakter, význam a budúcnosť má všetko to, čo sa v tomto smere vo svete deje

2. verejne sa od toho dištancovať

3. otvorene o tom hovoriť – vystríhať ľudí, otvárať im oči, vyzývať ich k bdelosti

4. zostať pevne stáť na pozícii Božích detí – v zmýšľaní, v reči, v konaní

Pán Ježiš hovorí, že sme soľou zeme (Mt 5,13). Nepovedal: „vy ste med", ale „vy ste soľ zeme". Nie je teda kresťanským natierať medom to, čo potrebuje soľ. Mnohé javy v spoločnosti priam volajú po proteste kresťanov. Nesmieme sa vyhýbať kritizovaniu zla, veď sme soľou, ktorá má zabrániť rozkladu, hnilobe ale pritom – keď sa dostane do rany (a choré telo ľudstva je plné rán) – pravdaže i štípe, páli. A ak nás kritizujú, že „štípeme", vieme, že to tak má byť, že to nariadil náš Pán.

Ježiš tiež povedal „vy ste svetlo sveta" (Mt 5,14). Svetlo svieti na dobré i zlé veci, odhaľuje ich, bráni teda tomu, aby sa v tme alebo prítmí skrývalo zlo. Preto svieťme! To svetlo má, ako hovorí Pán Ježiš, svietiť aj preto, aby ľudia videli naše dobré skutky a oslavovali Boha (Mt 5,16) – je to v podstate výzva k evanjelizácii činmi, privádzaniu ľudí k Bohu príkladom – životom, hodným nasledovania. Sme takýmto svetlom? Ktosi nazval život kresťana „piatym evanjeliom" ak toto ľuďom neponúkneme, mnohí odmietnu prijať aj to, čo je v „prvých štyroch" Gándi sa údajne vyjadril, že si vysoko váži Krista a jeho učenie, ale kresťania, že ho sklamali; že by sa iste bol stal kresťanom, keby nebol poznal kresťanov. Ja nesúhlasím s týmto jeho výrokom: on totiž zrejme v skutočnosti nepoznal kresťanov – poznal iba takých, ktorí sa (neprávom) za kresťanov vydávali. A to je rozdiel!

Pán Ježiš Kristus nás žiada, aby sme nielen nezneužívali svoj talent, svoje schopnosti i vedomosti, ale aby sme ich ani nenechávali hlivieť. Máme ich dať do služby Boha. resp. toho, čo On schvaľuje (spomeňme si na podobenstvá o hrivnách, resp. mínach a talentoch – Mt 25, 14n; Jk 19, 11n). Kto vie o Bohu, a nesvedčí o Ňom slovom, písmom alebo skutkami – nielen konaním tzv. „dobrých skutkov", ale i poctivou prácou (umelec napr. poctivým, dobrým umením), – bude sa za to pred Bohom zodpovedať „Od každého, komu bolo mnohé dané, bude sa mnoho požadovať." (Lk 12,48)

Áno, šírenie evanjelia je povinnosťou kresťanov!

Je to posledný príkaz Pána Ježiša Krista, ktorý nám dal po svojom slávnom zmŕtvychvstaní, krátko pred odchodom k Otcovi: „Choďte po celom svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu" (Mk 16,15)

A v čom spočíva to „kázanie evanjelia"? Pokúsme sa o odpoveď, pričom budeme vychádzať z dvoch zásadných biblických textov: „Pokánie čiňte a verte v evanjelium" (Mk 1,13) a „… tak Boh miloval svet, že svojho Jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho." (J 3,16)

Evanjelium (radostná zvesť) sa skladá teda v podstate z troch častí:

1. Z oznámenia zlej správy: celý svet a každý človek v ňom sa nachádza v zúfalej situácii, doslova v smrteľnom nebezpečenstve, a to pre svoj hriech, lebo, … všetci zhrešili… a … mzdou hriechu je smrť… (R 3,23; 6.23). Preto každý potrebuje robiť pokánie (zmeniť svoje zmýšľanie, obrátiť sa k Bohu) a má dôverovať Bohu (iba Jemu a Jeho plánu záchrany človeka).

2. Z oznámenia vlastnej radostnej správy – Božieho zasľúbenia: „… aby nikto… nezahynul, ale mal večný život".

3. Z oznámenia podmienky naplnenia zasľúbenia: „nikto, kto verí v Neho". Teda viera v Božieho Syna je tou podmienkou záchrany. A viera v Pána Ježiša Krista znamená: nasledovať Ho (Mk 8,34; J 12,26), t.j. snažiť sa Mu byť vo všetkom podobným (1 J 2,6), a svoj vzťah k Nemu dokazovať plnením Jeho príkazov (J 14, 21; 1J 2,3-4).

Vytrhnutie ktorejkoľvek časti, a hlásenie takého neúplného „evanjelia", je zklamaním, zavádzaním, ktoré môže spôsobiť strašné tragédie: môže človeka priviesť do nešťastia v tomto živote, ale môže byť príčinou aj jeho večného zatratenia.

M.B. Benjan

Cestou svetla č. 1/2006