Moje svedectvo začína podobne ako mnohých iných ľudí. Vyrastala som v kresťanskej rodine; mamke i starým rodičom záležalo na tom, aby sme chodievali do kostola a aby sme milovali i báli sa Pána Boha. V mojej detskej viere som Pána Boha mala rada a túžila som po Ňom (i keď teraz viem, že som nevedela, kto je ten Najvyšší, koho potrebujem a po kom vlastne túžim).

Obdobie hľadania pravdy

Prišlo obdobie dospievania a ja som naďalej hľadala, často i na zlých miestach. Mladické diskotéky, na ktorých som sa vždy cítila osamelá, i keď som mala pár, no nie mnoho kamarátok a kamarátov; ďalej pokusy ako Silvova metóda, kde nás učili ako sa sami uzdravovať a dostávať sa rôznymi technikami do vnútornej harmónie … No stále ostával vo mne strach z budúcnosti, neistota, čo so mnou bude, citovo som sa príliš viazala na svojich blízkych. Keď som musela odcestovať na internát na vysokú školu, kde som nikoho nepoznala, cítila som nevýslovnú samotu a prázdnosť. A tak som sa viac obracala na Pána Boha, On jediný bol so mnou tam, kde som bola i ja.

Prvý školský rok na vysokej škole sa skončil a prišlprázdniny. Sestra Denisa už pár týždňov chodievala na stretnutia evanjelickej mládeže v Spišskej Novej Vsi, pár krát ma i volala, no ja som to vnímala ako nezaujímavú aktivitu. Trochu som sa obávala stretnutia s novými mladými ľuďmi, bála som sa, že ma nepríjmu, tak som radšej kráčala ďalej po svoje starej ceste.

Nový život

„Kto klope, tomu otvoria." Tak vraví verš z 11. kapitoly Lukášovho evanjelia, ktorý sa prakticky uplatnil i na mne. Práve v dané prázdniny sa totiž uskutočňovalo Celoslovenské stretnutie evanjelickej mládeže v Martine. Tak som sa nechala prehovoriť a spolu so sestrou i s dovtedy pre mňa neznámou spišskonovoveskou mládežou sme sa tam vybrali. Aké bolo moje prekvapenie, keď tí naši mládežníci i ďalších asi 1500 mladých ľudí boli priateľskí a otvorení. Ešte viac som bola oslovená chválami, ktoré sa ma tak dotýkali a slová mi veľmi hovorili do duše. Pochopila som, že to, čo som žila dovtedy, bolo len živorenie. Bolo mi veľmi ľúto mnohých mojich prešľapov, boli v rozpore s Božou vôľou. V modlitbách a v plači som Mu vyznávala všetko, čo ma ťažilo, vyrozprávala som Mu všetok svoj žiaľ a odovzdala som Mu svoj „batoh hriechov". Cítila som oslobodzujúcu, nekonečnú Božiu lásku a odpustenie. Počas troch dní pobytu v tomto prostredí som mala dosť času na rozmýšľanie nad sebou a pochopila som, že nie je iná cesta. Sama si neviem poradiť, neviem už kráčať sama, už nikdy nechcem od Zdroja lásky a všetkého dobrého odísť. Chcem zanechať svoj starý spôsob života a chcem, aby nie tento svet mal vládu nadomnou, ale Ten, čo za mňa zomrel a i keď nie som hodná, On ma prijal späť a má so mnou svoj plán. A chce pre mňa to najlepšie.

Celá táto zmena bola reakcia na roky strádania a hľadania. No hoci som sa k Bohu modlila a prijala som Ho za svojho Pána a Spasiteľa, vedela som, že musím prestať žiť doterajším štýlom života. Proces odtrhnutia sa od starých hriešnych pút trval dlhé a dosť ťažké mesiace. No Boh mi dal silu a mala som cieľ pred očami. Mládež v Spišskej sa stala mojou rodinou a vo veľkej miere mi jej členovia pomáhali a uľahčovali všetko, čím som prechádzala. (Možno ani nevedia, ako veľmi veľa pre mňa znamenali a stále znamenajú.)

Dôsledky môjho rozhodnutia

Boh ma začal veľmi požehnávať. Dal mi veľmi veľa dobrých priateľov, všade, kde som sa pohla, ma mali radi. Tá Božia láska, ktorú som ja prijímala, priťahovala ľudí okolo. Nikdy som nemala takých a toľko priateľov ako po odovzdaní sa Bohu. I keď som mala nejaké ťažké obdobia, zvládali sa inak, ľahšie. Nespoliehala som sa už na seba, ale na Boha.

Túto moju, i sestrinu zmenu veľmi ľahko zaregistrovali ľudia okolo. Mamka tiež zatúžila prežiť to, čo my; a rok po našom obrátení sa i ona rozhodla dať svoj život Bohu. Bezprostredne na to ockova firma, respektíve firmy, skrachovali. Takmer na dennom poriadku boli doma hádky a napätá atmosféra. Po istej dobe, keď sa situácia trochu stabilizovala, sa mamka zdôverila, že keby každý deň nezačínala a nekončila na kolenách, keby nechodila na modlitebné stretnutia, kde si našla sestry a bratov v Pánu, keby nemala v Bohu silu a oporu, asi by sa ich manželstvo rozpadlo. Vedela som, že to myslí úplne vážne.

Viedli sme a stále vedieme modlitebné boje za ich manželstvo, za ockove obrátenie. V tej dobe som veľmi dobre pochopila, aké dôležité je mať manžela, ktorý je Božím mužom. Modlila som sa za takého muža dva roky a oplatilo sa čakať. Boh vie, kedy je ten správny čas a vie, kedy je Jeho dieťa pripravené na danú vec. Po mojom návrate z prázdninového pracovného pobytu v Amerike som nastúpila do firmy v Poprade, kde som sa zoznámila s mojim manželom. Po krátkom čase, ešte počas doby spoločného „chodenia", vstúpil Boh i do jeho života a je to ten najskvelejší manžel, akého si viem predstaviť. Spolu na kolenách bojujeme za ľudí a za veci, na ktorých nám záleží, čítame si bibliu a Boh nás, i keď toho nie sme hodní, nesmierne požehnáva a pomáha nám prekonávať všetky problémy.

Pred pár dňami som úspešne ukončila štúdia na dvoch vysokých školách. Predtým, ako som uverila v Pána Ježiša, som sa medzi tých najlepších študentov ani trochu neradila, neverila som, že niekedy okúsim, ako chutí štúdium na univerzite. No Boh si používa slabých, tak mi dal múdrosť a schopnosti na dosiahnutie týchto mét, ku ktorým by som sa sama ani nepriblížila.

Vieme, že všetko, čo človek má, je od Boha. Chceme Mu s manželom slúžiť a už nikdy neísť inou cestou, akou ideme teraz. Lebo vieme, že On nás prv miloval ako my Jeho a jedine život s Ním prináša to, čo potrebujeme: zmysel, pokoj a večný život v Jeho prítomnosti.

- Ingrid Jančiarová -