v širšej biblickej perspektíve

Dva veky

Zatiaľ čo Gréci vo svojom myslení vychádzali z dualizmu hmoty a ducha, Hebreji rozmýšľali v súradniciach dualizmu času. Čas bol rozdelený na dva odlišné veky: terajší prítomný vek a vek, ktorý má prísť. (Pozri: Mt 12:32; Mk 10:30; L 18:30; Ga 1:4; Žd 6:5; 1 K 10:11. Ak aj nejaký preklad možno v daných veršoch uvádza slovo svet, v gréckej pôvodine je použité slovo aion, ktoré doslovne znamená éra alebo vek.)

Terajší vek je zlý, pretože jeho súčasťou sú hriech, smrť a aktivita diabla. Niežeby na sústave tvorstva ako takej bolo niečo zlé. Tvorstvo učinil Boh a v podobe, v akej vyšlo z jeho ruky, bolo "veľmi dobré" (Gn 1:31). Na scénu však vstúpil hriech a ten rozvrátil vzťah medzi Bohom, človekom a tvorstvom. Koncepcia spasenia, ktorú pred nami rozvíja Stará zmluva, nekorešponduje s gréckym modelom, ktorý sa koncentruje na únik zo stvorenej sústavy. Naopak, je to vykúpenie a obnovenie všetkého toho, čo stvoril Boh.

Stará zmluva pálčivo zobrazuje následky ľudského hriechu. Čítame o vyhnanstve, zajatí, pohrome, zármutku, sklamaní a smrti. Vyzerá to tak, že ľudská prirodzenosť je nevyliečiteľne zlá. Kvôli tomu, že "sa množí zlosť človeka na zemi, a že všetko, čokoľvek vytvoria myšlienky jeho srdca, je len zlé po všetky dni", bola zem zničená potopou. Boh však musel na adresu človeka vyrieknuť to isté i po potope, a to dokonca v situácii, keď na zemi zatiaľ sídlil len spravodlivý Noach a jeho rodina (pozri Gn 8:21). Izraelčania, vyvolený ľud, boli nesmierne tvrdošijní a zvrhlí. Zdalo sa, že zmluva medzi Bohom a jeho ľudom ide od jedného neúspechu k druhému. Terajší vek bol skutočne nocou náreku, dňom, keď temnota pokrývala zem a hustá tma ľudí.

Prorokom sa však snívali sny o novom veku. Raz v budúcnosti Boh povstane a inauguruje nový vek. Sudca celej zeme vystúpi, aby zničil hriech. Odstráni smrť, žiaľ, plač a nepriateľa; potom začne nová éra svetla, večnej radosti, pokoja a bezpečia. Stará zmluva hľadí za horizont terajšieho veku, ukazuje na slávny vek, ktorý príde.

• Lebo hľa, stvorím nové nebesia a novú zem, a nebudú sa spomínať drievne veci ani neprijdú na myseľ. Lež radujte sa a plesajte na večné veky nad tým, čo ja stvorím, lebo hľa, stvorím Jeruzalem Jeruzalemom plesania a jeho ľud ľudom radosti. A budem plesať nad Jeruzalemom a radovať sa budem nad svojím ľudom, ani sa v ňom viacej nepočuje hlas plaču ani hlas kriku. Nebude odtiaľ viacej dieťaťa, ktoré by žilo iba niekoľko dní, ani starca, ktorý by nevyplnil svojich dňov. Lebo chlapec zomrie, keď mu bude sto rokov, a hriešnikovi, keby mu bolo i sto rokov, bude sa zlorečiť. Nastaväjú domov a budú bývať v nich; nasadia viníc a budú jesť ich ovocie. Nebudú staväť, aby tam býval iný; nebudú sadiť, aby jedol iný; lebo jako dni stromu budú dni môjho ľudu, a dielo svojich rúk budú užívať moji vyvolení až do zvetšenia. Nebudú pracovať nadarmo ani nebudú rodiť na strach, lebo oni budú semenom požehnaných Hospodinových aj ich potomci s nimi. A bude tak, že prv ako budú volať, ja sa ohlásim; kým ešte budú hovoriť, ja vyslyším. Vlk a jahňa budú sa pásť spolu, a lev bude žrať slamu jako vôl, a hadovi za pokrm bude prach. Neuškodia ani nezahubia na celom vrchu mojej svätosti, hovorí Hospodin. (Izaiáš 65:17-25).
• A Hospodin Zástupov učiní všetkým národom hostinu tučných vecí na tomto vrchu, hostinu pri kvasenom víne, hostinu tučných vecí, plných špiku, kvaseného vína očisteného. A pohltí na tomto vrchu tvár závoja, ktorý leží na všetkých ľuďoch, aby zavil, a prikrývku, ktorá je rozprestretá na všetkých národoch, aby prikryla; pohltí smrť na večnosť, a Pán Hospodin sotrie slzu s každej tvári a odstráni potupu svojho ľudu s celej zeme, lebo Hospodin hovoril. Preto povedia toho dňa: Hľa, toto je náš Bôh, na ktorého sme očakávali, a vše nás spasil; toto je Hospodin, na ktorého sme očakávali! Plesajme a radujme sa v jeho spasení! (Izaiáš 25:6-9).

Stará zmluva sa pozerá dopredu. Deklaruje: "Lebo hľa."; "A stane sa v posledných dňoch."; "V ten deň.". Starozmluvní svätí stoja celý čas akoby na špičkách, čakajú na Boží veľký akt spasenia, ktorý má prísť na konci terajšej éry. Oddaný, pobožný Žid vnímal prítomný vek ako prípravu na vek, ktorý má prísť.

Nová zmluva proklamuje ohromujúcu správu, že ten dlho očakávaný "vek, ktorý má prísť", už prišiel v osobe Ježiša Krista. Boží eschatologický akt spasenia už nastal v smrti a vzkriesení Krista. Hriech bol odstránený (Žd 1:3; 9:26), smrť bola zahladená (2Tm 1:10) a Satan utrpel porážku (Žd 2:14; J 12:31). V osobe dlho očakávaného Mesiáša prišlo Božie kráľovstvo (Mk 1:15) a udialo sa nové stvorenie (2K 5:17). Život prislúchajúci veku, ktorý príde (gr. zoe aionios - večný život), sa už prelomil do našich životov.

D. W. B. Robinson píše: "Nijaký Žid, o to menej Pavol, by nedokázal napísať alebo prečítať Rimanom 8 bez toho, aby si neuvedomil, že všetko, čo sa tu uvádza a zároveň prijíma v nádeji, nie je nič iné ako sláva, o ktorej Boh zasľúbil, že nakoniec spočinie na jeho ľude, Izraeli. Jazyk tejto kapitoly - vyvolenie, povolanie, ospravedlnenie, oslávenie, Boží svätí, Božie predzvedenie, Boží plán, vykúpenie, synovstvo, dedičstvo - to všetko prislúcha do teológie, a najmä eschatológie Izraela. Vidíme Pavla, ako jasá nad nádejou slávy, ktorá očakáva tých Židov, ktorým bolo po- tvrdené ich patriarchálne dedičstvo (4:12), ktorých zákon bol postavený v platnosť (3:31), a ktorým nechýba nič z toho, čo im Boh zasľúbil."

Príchod večného života, ktorý prislúcha novému veku - nová zmluva, nové stvorenie, nový Izrael - sa ohlasuje v evanjeliu a dá sa vidieť iba vierou. Viditeľná manifestácia nenastane, kým sa nevráti Ježiš. I keď sa budúci vek už prelomil do histórie v osobe Krista, starý vek bude trvať až do druhého príchodu Ježiša. To znamená, že novozmluvný kresťan, ktorý žije v období medzi dvoma príchodmi Krista, žije práve v období, kde sa oba veky prekrývajú.

Na jednej strane je tu už večný život, spravodlivosť, spasenie, Božie kráľovstvo a nové stvorenie. Na strane druhej veriaci ešte len čaká na večný život, spravodlivosť, spasenie, kráľovstvo Božie a nové stvorenie, ktoré nastanú s príchodom Krista na konci sveta (Tt 1:2; Ga 5:5; 1Te 5:8; Mt 6:10; Zj 21-22). Kresťan sa vierou už stal súčasťou nového poriadku so všetkými jeho požehnaniami. Zároveň však ďalej vyčkáva v nádeji, kým sa stanú zmyslovou realitou.

Ak sa vzdáme tohto napätia, v ktorom kresťan niečo vlastní a zároveň nevlastní, nevyhnutne stratíme aj základný rámec novozmluvného posolstva a celej jeho perspektívy. Preto chápať, že veriaci je paralelne vo vzťahu k obom vekom, je nevyhnutné. Vierou (ktorá je zobrazená v krste) bol včlenený do Krista. Z tohto titulu je všetkým tým, čím je človek v Kristovi. V Kristovi zomrel, bol pochovaný, vzkriesený a prenesený a teraz sedí v ponebeských oblastiach (R 6:2-7; Ko 3:1-3; 1:13; Ef 2:1-6). Starý vek sa pominul; nový prišiel. Kresťan už patrí k novému stvoreniu, ktoré sa však viditeľne ukáže až na konci sveta (2K 5:17). V Kristovi je ospravedlnený, prenesený, navždy zdokonalený a oslávený po Božej pravici (Ga 3:24; Ko 1:13; Žd 10:14; J 17:22). Keďže žije a verí v Krista; neumrie naveky (J 11:26). Prešiel zo smrti do života a vlastní dokonalú spravodlivosť a večný život (J 5:24; R 3:21-26).

Ale to nie je všetko, čo sa musí o veriacom povedať. Okrem vzťahu k novému veku, ktorý sme práve opísali, má ešte aj iný vzťah. Naďalej je tiež vo vzťahu k terajšiemu starému, zomierajúcemu veku. Musí žiť tu na tejto zemi rovnako ako všetci ostatní. Ešte stále má hriešnu prirodzenosť tak ako každý. Ako všetci ľudia, aj on musí čeliť realite smrti. Navyše je závislý na zemských veciach a musí jesť, pracovať a spať presne tak ako iní.

V tejto chvíli môžeme vidieť, že existujú dva druhy hriešnikov, z ktorých ani jeden nekráča po ceste pravdy.

Člen prvej skupiny žije iba pre terajší vek. Boh tohto sveta ho oslepil, aby neuvidel evanjelium slávy. Nechápe, že terajší vek bol odsúdený. Ušlo mu, že nový víťazný vek sa už dostavil a že Kristus je Pánom. Žije výlučne pre terajší zlý svet. Veci terajšieho veku nie len používa, ale prisudzuje im najvyššiu dôležitosť. Prepadol im, uctieva ich, zotročili ho. Žije iba pre terajší vek, keďže vo vlastnej slepote nevidí ten budúci.

Existuje však aj iný druh hriešnika, ktorému sa Nová zmluva venuje. Nie je takým okatým, odkrytým hriešnikom ako ten opísaný vyššie. Ale čo sa týka Pavla, člen druhej skupiny v cirkvi spôsobuje oveľa viac problémov. Je to "pobožný" hriešnik, super svätec. Tvrdí, že s novým vekom sa stotožnil natoľko, že k starému veku ho už nič neviaže. Odstránil rozdiel medzi "už" a "ešte nie", medzi vierou a nádejou. Vyznačuje sa zveličenou duchovnosťou, ktorá skresľuje skutočnosť. Pokúša sa o predčasné uchvátenie budúcej slávy. Takto však stratil pravú nádej Novej zmluvy. Takto poblúdili perfekcionisti, charizmatici a asketici prvého storočia.

Skutočná viera neskresľuje charakteristiky situácie, v ktorej sa nachádzame. Neznamená život vo vymyslenom svete fikcií. Kresťan je vierou spravodlivý na základe vzťahu s Kristom. Z hľadiska empirickej (t.j. zmyslovej) reality je však stále hriešny na základe vzťahu so starým životom tela a krvi. Je, ako by to povedal Luther, simul iustus et peccator, súčasne spravodlivý i hriešnik. Existuje však rozdiel v spôsobe, akým ma k tomuto veku vzťah veriaci a akým neveriaci. Veriaci neprisudzuje veciam terajšieho veku najvyšší význam. Preto nie je pod ich vládou a nezotročujú ho. Rozumie zmyslu Pavlových slov, keď povedal:

• Ale to hovorím, bratia, že čas je krátky, aby ostatne aj tí, ktorí majú ženy, boli, jako keby ich nemali; a ktorí plačú, jako čo by neplakali; a ktorí sa radujú, jako čo by sa neradovali; a ktorí kupujú, jako čo by tým nevládli; a ktorí používajú tento svet, ako takí, ktorí nezneužívajú. Lebo ta ide spôsob tohoto sveta. (1. Korinťanom 7:29-31)

Práve tak ako Kristova smrť a vzkriesenie inaugurovali nový vek, jedine smrť a vzkriesenie veriaceho v posledný deň ukončia jeho vzťah k starému veku. Až dovtedy musí žiť v napätí "medziobdobia". Pavlovský opis nám ukazuje, že môže ísť o veľmi mučivý stav. Viera a dar Ducha neznamenajú koniec napätia. Naopak, inaugurujú ho. Boj viery nie je len pekne znejúce klišé; je to tvrdá skutočnosť tela a krvi. Pokiaľ viera nebude pohltená vo víťazstve eschatologickej premeny, oslobodenie nenastane.

Veríme, že Rimanom 7:14-25 je klasický opis veriaceho, ktorý je ospravedlnený a znovuzrodený a ktorý vlastní Ducha "budúceho veku". Zároveň je to však človek, ktorý musí naďalej žiť v trýznivých pomeroch kvôli svojmu vzťahu k starému poriadku so všetkým, čo to znamená.

Konflikt existuje kvôli napätiu medzi dvoma vekmi a kvôli tomu, že veriaci je v paralelnom vzťahu k obidvom. Dávnejší exegéti to zvykli opisovať tak, ako keby dobrá časť človeka stála v odpore proti zlej časti, ale nie je to tak. Veriaci je totiž úplne spravodlivý kvôli vzťahu ku Kristovi a novému veku; zároveň je sám v sebe a osebe úplne hriešny kvôli vzťahu k starému veku.

Reformátori správne pochopili Rimanom 7:14-25. Efektívne zúžitkovali túto pasáž na upevnenie učenia, že v každom veriacom prebýva hriech. Ďalej na to, aby rozlomili perfekcionizmus svojich odporcov a opätovne vyvýšili Pavlove monumentálne učenie o spravodlivosti zo samotnej viery.

Gramatické a štylistické faktory, ktoré by mala zodpovedná exegéza Rimanom 7:14-25 zobrať do úvahy:

• (7) Čo tedy povieme? Že je zákon hriechom? To nech sa nestane! Ale hriechu som nepoznal, iba skrze zákon. Lebo ani o žiadosti by som nebol vedel, keby nehovoril zákon: Nepožiadaš! (8) Ale hriech dostanúc príčinu skrze prikázanie spôsobil vo mne všelijakú žiadosť; lebo bez zákona je hriech mŕtvy. (9) A ja som kedysi žil bez zákona, ale keď prišlo prikázanie, hriech ožil, (10) ale ja som zomrel, a ukázalo sa, že prikázanie, ktoré mi malo byť na život, to isté mi bolo na smrť. (11) Lebo hriech dostanúc príčinu skrze prikázanie zviedol ma a skrzeň zabil. (12) Tak tedy je zákon svätý, i prikázanie je sväté i spravedlivé i dobré. (13) Či tedy to dobré sa mi stalo smrťou? Nech sa nestane! Ale hriech, aby sa ukázal, že je hriechom, ktorý mi skrze to dobré pôsobí smrť, aby bol hriech svrchovane hriešnym skrze prikázanie. (14) Lebo vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, predaný pod hriech. (15) Lebo čo robím, neuznávam; lebo nerobím toho, čo chcem, ale činím to, čo nenávidím. (16) Ale ak činím to, čoho nechcem, súhlasím so zákonom, že je dobrý. (17) A tak teraz už nerobím toho ja, ale hriech, ktorý prebýva vo mne. (18) Lebo viem, že neprebýva vo mne, to jest v mojom tele, dobré. Lebo chcenie leží pri mne, ale robenia dobrého nenachádzam, (19) lebo nečiním dobrého, ktoré chcem, ale to zlé, ktorého nechcem, to robím. (20) Ale ak činím to, čoho nechcem, nerobím toho už viacej ja, ale to robí hriech, ktorý prebýva vo mne. (21) Tak tedy nachádzam zákon sebe, ktorý chcem činiť dobré, že leží pri mne zlé. (22) Lebo sa spolu radujem so zákonom Božím podľa vnútorného človeka; (23) ale vidím iný, cudzí zákon vo svojich údoch, ktorý bojuje proti zákonu mojej mysle a ktorý ma zajíma v rabstvo zákonu hriechu, ktorý to zákon je v mojich údoch. (24) Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tela tejto smrti?! (25) Ďakujem Bohu skrze Ježiša Krista, našeho Pána! A tak tedy ja, ten istý, slúžim mysľou zákonu Božiemu a telom zákonu hriechu. (Rimanom 7:7-25)

Analýza Rimanom 7:7-25 v gramatickej kategórii slovesného času:

Nazdávam, že tento prechod od minulého k prítomnému času treba náležite exegeticky zdôvodniť. Dokonca si myslím, že je tu prítomná presne zakomponovaná časová postupnosť. Obzvlášť pozoruhodný je prítomný čas 12. verša uprostred minulých časov a budúci čas 24. verša uprostred prítomných časov.

Analýza Rimanom 7:7-25 z hľadiska štýlu a intenzity:

V texte vidím stupňovanie nie len gramatické (=slovesný čas) ale i štylistické, čo sa týka intenzity výpovedí. Od verša 7:7 text postupne naberá na intenzite a hektickosti. Dôvody prečo si myslím, že človek z Rimanom 7:14-25 je kresťan:

1. Tento človek je pokorný. Uvedomuje si, že v ňom neprebýva nič dobré. Jeho poznanie vlastnej skazenosti úplne zodpovedá kresťanovi.

2. Raduje sa z Božieho zákona takým spôsobom, akým to dokáže iba kresťan.

3. Túto pasáž len ťažko možno chápať autobiograficky s ohľadom na Pavla. Opis sa nehodí na Pavla pred obrátením. Pavol sa pred obrátením charakterizuje ako pyšný, samospravodlivý farizej, ktorý je až do stretnutia s Kristom skalopevne presvedčený, že Boha plne uspokojil svojou spravodlivosťou zo zákona (pozri Galatským 1:13-14, Filipanom 3:4-6). Náš človek z Rimanom 7 je však presne opačný, v plnosti prežíva, že Boha nedokáže a nemôže uspokojiť vlastnými skutkami.

4. V tomto človeku je jeho skutočné JA odlíšené od prebývajúceho hriechu (=tela). To môže platiť iba o kresťanovi. V prípade nespaseného človeka niet, čo rozlišovať. Nekresťan je telom a iba telom; nič viac.

5. Tento človek túži po skutočnej absolútnej dokonalosti a poslušnosti tak, ako to dokáže iba kresťan (7:21).

6. Tento človek si uvedomuje nedokonalosť a nedostatočnosť svojich skutkov tak, ako to dokáže iba kresťan (7:19). Uvedomuje si, že nedokáže na 100% naplniť Boží svätý, duchovný, dokonalý a spravodlivý zákon (Kristův zákon; pozn. ZODu). Toto je ale charakteristické skôr pre kresťana ako nekresťana. Veď práve sebaklam, že žijem tak ako Boh chce a nemám hriechu, zatvrdzuje ľudí voči evanjeliu a či to nie je práve poznanie seba samého ako úplne hriešneho vo svetle Božieho zákona, ktoré je neodmysliteľnou súčasťou spasenia? Tu ale šiesty bod stále nekončí. Špeciálne si všimnime spôsob/štýl/formu akou tento človek vyjadruje svoju hriešnosť. On nehovorí iba o nejakej laxne špecifikovanej nedokonalosti, ako to zvyčajne urobí náboženský človek, ktorého, povedzme, osobne evanjelizujeme na ulici. Typický náboženský človek zvolí napr. nasledovnú formu: "Áno, viem, že nie som úplne dokonalý a svätý, ale veď kto žije bez hriechu? I napriek občasným pokleskom inak žijem veľmi morálny a sporiadaný život. Nie som vrah, ani lupič. Keď sa pozriem na ľudí okolo seba, viem, že na tom nie som až tak zle. A navyše, Pán Boh je milosrdný, vie, že sme slabí a nedokonalý, od nikoho predsa nemôže vyžadovať dokonalý život. Na súde moje dobré skutky určite prevážia moje zlé skutky." Aký priepastný rozdiel v hĺbke a spôsobe výpovede medzi našim fiktívnym (a predsa úplne realistickým) náboženským človekom a človekom z Rimanom 7:14-25. Povedané skrátene, Rimanom 7:14-25 nie je spôsob, akým neveriaci ľudia zvyčajne opisujú svoju hriešnosť.

7. Tento človek nenávidí hriech a vlastné zlé skutky spôsobom, akým to dokáže iba kresťan (7:15).

8. V texte sa antropologická zložka nášho človeka označuje ako "vnútorný človek". V NZ ale tento výraz používa iba Pavol a na iných 2 miestach ho jednoznačne používa pri opise spasených ľudí (2. Korintským 4:16, Efezským 3:16).

9. Verše 7:24 a 25. Riešenie na problém tohto človeka (to, že vlastní telo smrti a je biednym človekom) a tiež na zápas, v ktorom žije, leží v eschatologickej budúcnosti (t.j. v budúcom veku a nie v terajšom prítomnom veku tohto života). Preto text neukazuje na riešenie v podobe napr. potreby pokánia, obrátenia, uverenia v evanjelium, čo by sme mohli očakávať, ak by išlo o nespaseného človeka alebo v podobe ďalšieho posväcovania, či lepšej techniky na boj s hriechom, čo by sme mohli očakávať, ak by išlo o "telesného", či neposväteného kresťana. Nič také však text nenaznačuje, naopak, riešenie opísaného problému je v tomto veku nedostupné. Najprv musí nastať obrovská eschatologická transformácia v podobe vzkriesenia do novej existencie. To ale presne korešponduje s tým, čo Pavol učí o kresťanoch vo veršoch 8:10-11. Tam je problém opísaný slovami "telo mŕtve pre hriech" a budúce eschatologické riešenie je opísané slovami "oživí aj vaše smrteľné telá".

10. Ak by sme prijali stanovisko, že sa jedná o nekresťana, ktorý hľadá záchranu z viny hriechu (t.j. ospravedlnenie u Boha vierou v evanjelium), potom je výraz "Kto ma vytrhne z tela tejto smrti?!" z verša 7:24 nanajvýš čudným termínom pre vyjadrenie reality spasenia vierou bez skutkov zákona. Ako potom budeme tento výraz chápať, keďže tento človek má zjavne následným spasením (ktoré ešte nemá, ale bude ho mať vierou v evanjelium) získať vytrhnutie z tela smrti? A v akom zmysle sú potom kresťania tu na zemi vytrhnutí z tela smrti?

11. Pavol hovorí v prvej osobe jednotného čísla a hovorí v prítomnom čase. Existuje veľa dôvodov pochybovať, že by sa v tomto texte mohlo jednať o historický prézent (viď poznámky Daniela Wallaca na túto tému).

12. Verš 7:25. Tento človek pozná Pána Ježiša spôsobom, postojom a vierou akými ho dokáže poznať len kresťan. Konkrétne: Tento človek osobne pozná Pána Ježiša Krista a spolieha sa na neho vo veci svojho úplného vykúpenia. On vie, kde je riešenie na jeho problém. On vie, že Kristus ho raz vytrhne z doterajšieho tela tým, že mu dá nové telo.

13. Spôsob akým človek v Rimanom 7:14-25 aplikuje zákon na usvedčenie seba samého z hriechu ďaleko viac zodpovedá Pavlovskému (samozrejme, že Pavlovské chápanie je súčasťou širšieho poletničného novozmluvného chápania Božieho zákona) chápaniu úlohy zákona v Božom pláne spasenia, než židovsko-judaistickému chápaniu, ktoré nachádzame u nespasených Židov 1. storočia. Vtedajšie židovské chápanie úlohy zákona vedie k horúčkovitému stavaniu samospravodlivosti. Pavol prináša revolučne nové chápanie úlohy zákona (napr. Rímskym 3:20), ktoré dostal ako apoštol éry Novej zmluvy zjavením od Krista a práve toto chápanie poburovalo jeho židovských protivníkov. A aj keď snáď smieme povedať, že novozákonné chápanie úlohy zákona je v SZ naznačené, či čiastočne poodhalené, ani to nemôže umenšiť radikálnosť a prevratnosť tohto novozákonného dôrazu pri vysvetľovaní úlohy Božieho zákona. Takéto chápanie (a následne osobné praktizovanie tohto chápania) majú však iba kresťania, ktorí až skrze Krista spoznali celú váhu a autoritu Božieho zákona (Kristova zákona; pozn. ZODu) a jeho dominantnú funkciu. A tak aj túto skutočnosť vidím ako ďalšiu podporu pre chápanie, že v prípade Rimanom 7:15-25 sa jedná o spaseného človeka.

14. Verš 7:24. Myšlienkovo je veľmi blízky veršu Rimanom 8:23. Volanie toho rozdvojeného človeka je podľa mňa volanie kresťana, ktorý túži po vykúpení tela.

15. Stav tohto človeka nezodpovedá tomu, čo Pavol myslí pod výrazom "podľa tela" v Rimanom 8:1 a výrazom "v tele" v Rimanom 8:8. Človek z Rimanom 7:15-25, teda nie je "v tele" v tom zmysle ako "v tele" definuje Rimanom 8:8.

Zdôvodnenie:

a) V Rimanom 8:8 je to celý človek, ktorý buď je alebo nie je "v tele". V Rimanom 8:5 je to opäť celý človek, ktorý buď je alebo nie je "podľa tela". Pri opise nespaseného človeka v tejto časti 8. kapitoly, Pavol nepoužíva žiadne antropologické delenie na zložky. Na nespaseného človeka sa takto pozerá ako na Bohu a zákonu nepodriadený celok. Keď však v 8. kapitole hovorí o spasenom človeku, používa antropologické delenie na zložky (pozri 8:10 a 11). Spôsob akým v 8:10-11 antropologicky rozčleňuje kresťana, pozoruhodne korešponduje s rozčlenením človeka v Rimanom 7:15-25.

b) Pojem "myseľ" je vo veršoch 8:5-7 kľúčový pri charakterizovaní ako nespaseného, tak aj spaseného človeka. Pojem myseľ však je kľúčový aj vo verši 7:25, pričom môžeme povedať, že verš 7:25 je sumarizáciou celého pojednania, ktoré začalo od verša 7:15 a ktoré vrcholí veršom 7:25. Preto si dovolím vysloviť prinajmenšom nasledovné. Z hľadiska verša 8:5 človek z Rimanom 7:15-25 nemyslí na veci tela, ale naopak na veci Ducha. Z hľadiska verša 8:6, človek z Rimanom 7:15-25 nemá myseľ tela, ale naopak myseľ Ducha. Z hľadiska verša 8:7 sa tento človek z Rimanom 7:15-25 podriaďuje Božiemu zákonu, veď predsa sa z Božieho zákona teší (7:22) a zákonu Božiemu aj mysľou slúži (7:25). Tieto podporujú tvrdenie, že v Rimanom 7:14-25 ide o kresťana: Rímskym 8:10 Ale ak je Kristus vo vás, vtedy je síce telo mŕtve pre hriech (Rimanom 7:24), ale duch je život pre spravedlivosť. A jestli Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, prebýva vo vás, tak tedy ten, ktorý vzkriesil Krista Ježiša z mŕtvych, oživí aj vaše smrteľné telá (Rimanom 7:24) skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás.

Myšlienka, že sa jedná všeobecne o nespaseného Žida (snáď možno v prvom rade farizeja) žijúceho pod Mojžišovým zákonom (t.j. židovstvo pod zákonom bez spasenia v Kristovom evanjeliu) naráža na obrovské obtiaže, akonáhle sa pozrieme na novozákonný opis Židov 1. storočia. Spisy NZ, nech už sú to evanjeliá alebo epištoly, nám nikde nedávajú takýto obraz o Židoch 1. storočia.

a) Už o dve kapitoly ďalej charakterizuje Pavol svojich židovských súkmeňovcov spôsobom, ktorý koliduje s chápaním, že Rimanom 7:15-25 hovorí o nespasených Židoch. Na plno to vidieť vo veršoch Rimanom 9:31-32 a 10:2-4. Všimnime si, že tam Pavol necharakterizuje len nejakú minoritnú skupinu v židovstve, ale celý národ ako taký. Jedinou výnimkou je vyvolený zostatok (Rimanom 11:7).

b) Ak Rimanom 7:15-25 vztiahneme na nespasených Židov, potom im jednoducho prisudzujeme príliš veľa z pravého poznania Boha a Božieho zákona. Takto im jednoducho dávame viac, než v skutočnosti majú. Táto pasáž by im takto prisúdila mieru pokory, zdrtenia, poznania seba samého a vlastnej biedy, zdrteného ducha (Izaiáš 57:15), túžby po vykúpení atď., ktorú u nich inde v NZ nenachádzame. Práve naopak, vidíme samospravodlivý, zatvrdený, blúdiaci a nadutý národ, ktorý sa ženie k Bohu cez vlastné skutky. Uvádzam skusmo niektoré ďalšie verše, ktoré nám približujú Židov 1. storočia: Lukáš 16:15, Lukáš 18:11-12, 1 Tesalonickým 2:15-16, Filipským 3:4-6

- R. D. B. - (zkráceno, ZOD)